Takmer každá žena sníva o tom, že v jej živote nastane chvíľa, keď si povie – tak toto je On! Toto je chlap, s ktorým si viem predstaviť… písať blog. Okej, väčšina žien si to asi nepovie, ale keď som od neho dostala tú vytúženú
otázku – urobíme si stránku? – bez váhania som povedala ÁNO! A keďže do roka a do dňa je prežitok dávnych čias,
na najšťastnejší okamih svojho života som si (ne)trpezlivo počkala trochu dlhšie.
Viac ako dve tretiny svojej existencie som bola presvedčená, že som rozhodný typ človeka. Až kým som si nemusela vybrať tému stránky, font či jej hlavné farby. Jednoduchšie bolo dokonca aj presvedčiť Karola, môjho Travel Hatera, aby so mnou išiel na Srí Lanku. A to je už niečo, veď neskôr sami pochopíte. Ale naspäť k téme. Urobiť si stránku je dnes to najjednoduchšie a najzložitejšie zároveň, ale som veľmi rada, že je konečne na svete. A týmto sa verejne ospravedlňujem všetkým priateľom a známym, ktorým už pol roka hovorím, že stránku spustíme o týždeň. Spustili sme ju dnes. Aj so všetkými fejsbukmi, instagramami a pinterestmi. Viac sociálnych sietí nedám. Mimochodom, máte niekto spočítané, koľko ich vlastne je? Tak globálne, aj s tými v Číne a Kórei.
Skrytý talent Travel Hatera
Jedného dňa, ani sama už neviem kedy a prečo, som sa rozhodla, že aspoň raz musíme vycestovať niekam do exotiky. Zlomiť na to Karola bol dlhý boj. Má rád Anglicko a Chorvátsko a nikam inam ísť nepotrebuje. Stálo ma to niekoľko mesiacov presviedčania a asi dvanásť zavrhnutých destinácií. S každou bol nejaký problém. Prešla mi až Srí Lanka. A tam to vlastne celé začalo. Naplno som si uvedomila, že cestovanie je pre mňa snáď jediná vec, na ktorú budem bez väčšieho váhania a výčitiek míňať peniaze. Teraz by sa hodila tá klišé fráza, že cestovanie je jediná vec, za ktorú platíte, aby ste sa stali bohatšími. Ale s tým na vás nepôjdem. Tú majú spoplatnenú motivační kouči.
A tak sme sa teda po Vianociach 2014 vybrali na Srí Lanku. Letenky kúpené, plavky zbalené, vianočné koláče od babky zjedené, silvestrovské šampáňo vypité. Skutočne som však neverila, že cestovateľský denník, ktorý som Karolovi dala na Vianoce dúfajúc, že bude vtipne reflektovať naše zážitky, bude aj využitý. O tom, že vie písať, ma totiž presvedčil už roky predtým. Keď budete našimi vernými čitateľmi a náš Instagram nazbiera viac fanúšikov ako fotka tehotnej Beyoncé, zverejníme Karolovu dramatickú poviedku o škorici. A keď nám like dá samotná Beyoncé, možno aj tú o kravke Beluši.
Z denníka k blogu
Neviem, či to bolo tou neprekonateľnou nudou v letiskovej hale, miernym rozčarovaním zo zbalenia vlnených rukavíc do tropickej krajiny, spánkovým deficitom a nedostatkom jedla, ale z ničoho nič Karol vytiahol denník a začal písať. A písali sme obaja. Každý deň až do návratu domov. Potom síce denník zapadol prachom, ale raz, opäť si nespomínam kedy a prečo, sme ho vytiahli a pri fľaši vína celý prečítali. Zdal sa nám celkom vtipný. Skromne sme vyhodnotili, že má potenciál. Za triezva sme ho už neprečítali, takže blog je skúška naostro. Snáď sa vám bude páčiť viac, ako Karolovi moje cestovateľské nápady.
Po Srí Lanke ich totiž prichádzalo stále viac a viac a verte či nie, už koncom toho istého roka sme strávili takmer mesiac v Ázii. Ja a Hater. Ten Hater, ktorý si po nočnom výstupe na srílanský Adam´s Peak myslel, že nič horšie pre neho už nenaplánujem. To ešte nevedel, že vďaka mne strávi dvanásť hodín v kambodžskom autobuse, päť hodín na imigračnej kontrole na vietnamskom letisku či nekonečne dlhých desať minút na bangkokskom kolotoči. Hater nemusí ani výšky.
Ale o všetkom postupne. Zatiaľ si prečítajte PRVÝ DENNÍK TRAVEL HATERA.