Bosna je ako starý Fénix, ktorý zhorí na hranici, aby o tri dni vstal z popola. Bosna však z toho popola nie a nie vstať už vyše dvadsať rokov. Chce roztiahnuť krídla, letieť, no stále ju niečo ťahá k zemi. Sú to príbehy budov, mostov a ľudí, ktoré v jej perí narobili diery a tie sa nie a nie zaceliť. Na budovy a mosty nie sú financie a pre duše ľudí nenašli liek. Krajina je chorá a boľavá, no napriek tomu štedrá a pohostinná. Ľudia sú zranení, no silní, nemajú nič, no dať sú ochotní veľa. Bosna je krajina, ktorej jadro uvidíš, len keď budeš počúvať.
Rozstrieľané múry a boľavé duše
Do Bosny sme prišli za tmy. Nevedeli sme nájsť náš guest house, tak sa domáci, päťdesiatnik Jasmin, ponúkol, že nám príde oproti. So sebou vzal kamaráta, mladíka Eldina. Ten prišiel tlmočiť, keďže Jasmin nevie po anglicky. Behom asi 15-minútovej cesty nám vysvetlil, čo a ako. Očividne sa s predsudkami turistov stretáva často. V Bosne je bezpečne, nikto vás neokradne ani neprepadne, pokiaľ sa nevyberiete do odľahlých horských oblastí, kde stále žijú kdejakí radikáli, objasnil hneď na úvod. Vystríhal nás aj pred doteraz nevybuchnutou muníciou, ktorá taktiež číha mimo vychodených horských chodníkov. Reč prišla aj na vojnu.
V Bosne na ňu príde asi stále. Ľudia sa nevedia pustiť minulosti, sú plní výčitiek, otázok, nepochovaných strachov aj tiel… Vedeli by ste zabudnúť na umierajúceho kamaráta, keď denne prechádzate okolo stopy po guľke, ktorá „zdobí“ jeho chátrajúci dom? Vedeli by ste zabudnúť na suseda, ktorému ste v jeden deň cez plot podávali čerstvo upečený chlieb a on na vás ďalšie ráno mieril zbraňou? Nevedeli. Ani oni nevedia. Nedokončené príbehy asi bolia najviac.
Jeden taký má aj Eldin. Obyčajné decko ako ja a ty. S tým rozdielom, že mu do života vtrhla vojna, keď mal asi tri roky. Nečakane, ako víchor, pred očami mu vzala najdôležitejšiu osobu, ktorú trojročné dieťa na celom svete má. Mamu. Toto sú ale témy, na ktoré som ešte nevyzrela…
S rešpektom
Keď sme sa prechádzali ulicami Mostaru, videla som skupinky ľudí, turistov, ktorí sa fotili pred rozstrieľanými fasádami. S úsmevom, grimasami či dokonca vztýčenými palcami. A opodiaľ na lavičke sedela babka so skleneným pohľadom. Ktovie, kto kedysi žil v tom dome.
Bosna je neuveriteľne krásna. Príroda ťa očarí, starobylé mestá si ťa podmania, priateľskosť ľudí si ťa získa. Celá táto nádhera však rastie na troskách vojny, ktoré niekto zabudol upratať. Správajme sa k tomu s rešpektom.
Ak vás zaujímajú aj ďalšie príbehy z Bosny, dávam do pozornosti knihu jedného z mojich najobľúbenejších vydavateľstiev. Ak ešte nepoznáte absynt a jeho reportážnu literatúru, napravte to napríklad pri knihe o Bosne. Ako by si kameň jedla ma chytila za srdce. A nie, nie je to platená reklama, fakt mám ich knihy v obľube.
Zaujíma vás BOSNA? Prečítajte si o nej viac: