Mostar dýcha zvláštnou atmosférou. Takú som nezažila na žiadnom inom mieste. Chvíľu máš pocit, že si v tradičnom európskom meste a o pár minút sa predieraš nefalšovaným tureckým trhom. Pre návštevníka lákavý zážitok, pre miestnych je táto príchuť mesta stále trochu trpká.
V prvej polovici deväťdesiatych rokov, podobne ako zvyšok Bosny, bol totiž Mostar vojnovou zónou. Občianska vojna v Juhoslávii sa práve v Bosne vyzúrila najkrvavejšie. Dôležitú rolu zohral do veľkej miery fakt, že Bosna je etnicky príliš pestrá a žiadna národnosť tam nemá väčšinové postavenie. Žije v nej približne rovnako Chorvátov i Srbov, ktorých dopĺňajú Bosniaci, teda srbochorvátski moslimovia. Z hľadiska náboženstva sa tak v Bosne stretávajú kresťania, pravoslávni a moslimovia. A tieto národnosti, etniká a viery spája most. Alebo skôr rozdeľuje?
Dve strany jedného sveta
Starý most je symbolom mesta. Každý, kto navštívi Mostar, sa po ňom chce prejsť, urobiť si fotku na ňom či pod ním. Jeden by mohol povedať, že je to nesmrteľná ikona. Nebyť vojny, pravdepodobne by to bola pravda. Most na svojom mieste neporušene stál takmer 500 rokov, kým ho nezničili úmyselné explózie. Ako symbol spolužitia bojujúcich strán však musel padnúť. Jeho trosky pochovala nádherná tyrkysová Neretva a mesto bolo viac ako desať rokov bez svojho symbolu. Na opravu chýbali peniaze, ktoré sa napokon našli a tak dnes Stara Cuprija opäť stojí. Od roku 2005 je na zozname svetového dedičstva UNESCO.
Keď sa však opýtate miestnych, či sú radi, že majú opäť svoj most, reakcie sú rozpačité. Niektorí odpovedia neutrálne a vyzdvihnú jeho historickú hodnotu, ale osobnému pohľadu sa stránia. Iní však priznajú, že na druhú stranu radšej nechodia. Ani mohutnému mostu sa nepodarilo znovu spojiť dve strany jedného sveta. Tiene minulosti sa stále prechádzajú krivoľakými uličkami a tak radšej každý ostáva na tej „svojej“ strane.
Veľkou turistickou atrakciou Starého mosta sú skokani. Mladí muži, ktorí sa postavia na zábradlie takmer 30 metrov vysokého mosta, aby skočili do hlbín až neprirodzene modrej vody. Samozrejme, nerobia to zadarmo. Skočia až vtedy, keď od okoloidúcich vyzbierajú dostatok peňazí. Nejde však o žiadnu novinku, do Neretvy sa z mosta skáče odjakživa. V minulosti v tom však nebol biznis, ale dôkaz, že sa z chlapca stáva muž.
Mostar – mesto mostov a kontrastov
Okrem mostarskej ikony je v meste viacero mostov. Najkrajšiu atmosféru mala pre mňa Kriva Cuprija, malá napodobenina svojho slávneho brata. Je to najstarší kamenný most v Mostare, ktorý nájdeš asi 30 metrov západne od Starého mosta. Má výšku len okolo štyroch metrov a nádherne zapadá do zvyšku kamennej architektúry, ktorá ho obklopuje. Tiež ho nájdeš na zozname UNESCO.
Ďalší známy most v Mostare – Kriva Cuprija.
Stret kultúr vidíš najlepšie na stavbách, ktoré dotvárajú kolorit mesta. Popri vysokých štíhlych minaretoch pozoruješ kresťanské a pravoslávne kostoly. Najväčšou moslimskou stavbou je mešita pašu Koski Mehmeda, z ktorej je na mesto najkrajší výhľad. Okrem tej navštív aj mešitu Karadozbegova Džamija zo 16. storočia, ktorá je jednou z mála stôp osmanskej architektúry v meste.
Obrovské čaro pre mňa mala prechádzka cez Kujundžiluk, kamennú uličku s množstvom orientálnych obchodíkov. To je ten moment, pri ktorom človek zabudne, že je v Európe. A keď potom zaparkuješ v niektorej z povestných mostarských kaviarničiek, kde si vychutnáš silnú tureckú kávu, cítiš sa ako v inom svete. Zrazu zapneš všetky zmysly a vychutnávaš si ten príjemný ruch, vône, chute a krásy mesta.
Mostar – mesto gastro zážitkov
Okrem spomínaných kaviarničiek je v meste veľa skvelých reštaurácií. Povinnou jazdou je niektorá z tých na brehu Neretvy, z ktorých sa dívaš priamo na vysvietený most. Ak hľadáš romantiku, vykašli sa na Paríž. V Mostare sa z gýčových scén môžeš zblázniť. A to ešte nehovorím o jedle! Bosniacka kuchyňa je vynikajúca, ak nie si vegetarián, lebo je dosť mäsitá. Najčastejšie sa varí teľacie, hovädzie, jahňacie a v nemoslimskej populácii aj bravčové.
Ak hľadáš romantiku, si na správnom mieste. Takéto výhľady ponúkajú desiatky mostarských reštaurácií pozdĺž rieky.
Typickou bosniackou pochúťkou je Bosanski lonac, teda bosniacky hrniec, v ktorom sa spolu varí jahňacie a teľacie mäso, cibuľa, paradajky, kapusta, zemiaky a koreňová zelenina. Ďalším tradičným jedlom je Bosanska sarma – kapustné listy plnené mletým mäsom a ryžou. Mne to pripomenulo holúbky, ktoré sa robievajú na východnom Slovensku. Určite ochutnaj aj pravé čevapi, ražniči a pljeskavicu. Nevynechaj ani burek, teda pita chlieb plnený mletým mäsom. K čevapom si objednaj somunu, placku pečenú v peci. Zastav sa aj v niektorej Aščinici, teda reštaurácii rýchleho občerstvenia. Naobeduješ sa tam aj za menej ako päť eur.
Máš rád sladké? Vitaj v Bosne! Miestne koláče sú dokonalým a extra sladkým mixom balkánskej a orientálnej kuchyne. Takmer všetko je tam zaliate hustým cukrovým sirupom, takže už z jedného malého kúska máš sladko až za ušami. Baklavu určite poznáš, ale ochutnaj aj šampitu, ktorá je podobná našim krémešom.
A na záver? Objednaj si jedno Mostarsko. Alebo hneď tri. 🙂
Zaujíma vás BOSNA? Prečítajte si o nej viac:
