Mnohí sme v uplynulých týždňoch hodnotili predošlý rok. Hovorili sme najmä o pracovnej oblasti, o obmedzeniach, chýbajúcom kontakte s blízkymi. O duševnom zdraví sa aj bežne hovorí veľmi málo, u nás na Slovensku je to stále akási tabu téma. Aký bol rok 2020 v tomto smere? Mala na nás sociálna izolácia dopad, aj keď si to možno ani neuvedomujeme? A aký vplyv mala a stále má na tých najmenších? Vplyv pandémie a sociálnej izolácie na bábätká a predškolákov môže byť omnoho väčší ako si myslíte.
V sérii rozhovorov na tehotenské a rodičovské témy pokračujem s PhDr. Janou Zemandl, PhD., detskou psychologičkou, ktorú niektorí poznáte z projektu Rodinnapsychologia.sk alebo ako spoluautorku knihy Psychológia pre milujúcich rodičov. Pozrieme sa najmä na to, ako aktuálnu situáciu vnímajú a prežívajú tí najmenší a čo ako rodičia môžeme urobiť pre ich lepšiu psychickú pohodu.
A ako prežili rok v sociálnej izolácii Kristína Tormová, Baša Števulová, Barbora Krajčírová a ďalších 10 známych slovenských mamičiek? Nevynechajte ani TENTO ČLÁNOK.
Začnime hneď v pôrodnici, keďže v súvislosti s pandémiou medzi rodičmi vody najviac rozvírila kauza oddeľovania novorodencov od covid pozitívnych matiek, a to aj napriek tomu, že dnes máme k dispozícii množstvo výskumov, ktoré potvrdili, aký dôležitý je kontakt „koža na kožu“ hneď po narodení. Ako sa na túto kauzu pozeráte vy ako odborníčka? Čo prežíva novorodenec, ktorý je po narodení odlúčený od matky, v niektorých prípadoch až na niekoľko dní?
V tejto oblasti máme mnoho kvalitného výskumu. Metaštúdia Svetovej zdravotníckej organizácie z roku 2007 potvrdzuje, že bábätká jednoznačne lepšie prosperujú, pokiaľ im je dopriaty nepretržitý kontakt s matkou priamo po pôrode. Kontakt „koža na kožu“ s mamou stimuluje tvorbu oxytocínu a uľahčuje adaptáciu po pôrode, zlepšuje u dieťaťa stabilizáciu telesnej teploty, dýchania, znižuje koncentráciu stresových hormónov, posilňuje imunitný systém. V maternici je dieťatko pred stratou tepla dobre chránené, pričom kontinuálne dostáva aj výživu. Po narodení dieťa naďalej potrebuje matkinu blízkosť, teplo jej tela, známy tlkot srdca, a tiež vôňu a chuť jej materského mlieka. V kontakte koža na kožu dochádza k zvýšeniu počtu spojov medzi neurónmi v mozgu dieťaťa. Máme nesporné dôkazy o tom, že dieťa neoddelené od mamy po pôrode prospieva lepšie.
Na otázku, čo prežíva sa odpovedá veľmi ťažko, pretože nemáme spôsob, ako priamo získať dôkaz. Práca významného psychoterapeuta pracujúceho s traumou Petra A. Levina však odkazuje na súvislosti ranej separácie a traumy. Tiež máme mnoho neslávne známych prípadov z minulosti, ktoré dokázali význam raného kontaktu. Deti, ktoré boli v minulosti vychovávané v náhradnej starostlivosti mali výživu, a uspokojené všetky základné potreby, napriek tomu neprosperovali. Z toho, čo doposiaľ psychológia ako veda hovorí o vývine človeka vieme povedať, že potreba blízkosti a fyzického kontaktu patrí medzi dôležité ľudské potreby. Autor teórie vzťahovej väzby John Bowlby dôležitosť tejto potreby dáva na úroveň základných ľudských potrieb.
Niektorí otcovia nemohli byť pri pôrode, iní sa síce na pôrodnú sálu dostali, no najbližšie sa s bábätkom stretli až po prepustení z nemocnice. Aké dôležité sú pre budovanie bezpečnej vzťahovej väzby medzi bábätkom a otcom prvé dni po narodení?
Áno, aj pre otcov je zážitok z pôrodu, prípadne z prvých chvíľ dôležitý. A to najmä kvôli tomu, že oni sami si zažijú s partnerkou a s bábätkom emočne vypätú situáciu, ktorá tvorí základ rozvíjania ďalších emócií a prispieva pevnosti vzťahu. Napriek separácii však vieme tento vzťah posilňovať. Otcovia si môžu nechať pôrodný príbeh partnerkou prerozprávať, ale odporúčam, aby nechali žene dosť veľa priestoru rozprávať, počúvali bez hodnotenia, a pokúsili sa naozaj empaticky precítiť skutočnú emóciu, o ktorej im žena hovorí. Svoj vzťah k bábätku môžu podporiť aj cez predstavivosť. Dokázalo sa totiž, že hormón blízkosti, oxytocín, sa stimuluje aj pri predstavách. Podporila by som aj video kontakt. Pre bábätko je v tejto fáze dôležité, že má jednu vzťahovú osobu, ktorá mu plní potrebu blízkosti a kontaktu.
Keď som pod jedným z príspevkov na Instagrame vyjadrila obavu, či z nášho syna nevyrastie asociál, keďže počas svojho života zatiaľ vída len mňa a manžela, prišlo mi veľa reakcií od iných rodičov, že sa nad tým už zamysleli tiež. Je táto obava prehnaná?
V prvom roku sa to najdôležitejšie deje medzi rodičmi a dieťaťom, prípadne v najužšej rodine. Význam rovesníckych vzťahov nadobúda význam až vo vyššom veku. Môžeme si to všimnúť aj tak, že malé deti, povedzme dvojročné, sa nehrajú spolu, ale vedľa seba. Maximálne si kradnú hračky. Niekedy okolo veku, keď začnú navštevovať škôlku, prichádza do úvahy aj rolová hra a sociálna hra. V ranom veku môžu deti kvôli izolácii trpieť najmä sprostredkovane, cez rodičov. Rodičia sú v tomto období tí, ktorí sa im primárne venujú a na nich pandemické opatrenia dopadajú napríklad tak, že sa zvýši ich úzkosť. To môže mať vplyv na pocit bezpečia, ktorý mu rodičia vytvárajú. Na to, ako pružne reagujú na jeho skutočné potreby, čo je podstata kvality vzťahovej väzby (vzťahu medzi hlavnou opatrovateľskou osobou a bábätkom, pozn.). Výskum potvrdzuje, že depresia rodičov môže mať dopad na vzťahovú väzbu aj na vývin reči. Preto je veľmi dôležité, aby sa rodičia v rámci tejto situácie starali o svoju psychohygienu. To znamená, poznali zdroje, ktoré im sýtia pocit príjemnosti dobrého života. Je nevyhnutné denne si ich dopriať. Pre niekoho to môže znamenať prechádzku osamote, alebo s kamarátkou na telefóne, pre niekoho krátky beh, pre iného vaňu, obľúbenú pesničku, namaľovať sa, alebo si dať dobrú kávu. Tieto veci nemusia byť špeciálne, je dôležité robiť také veci, pri ktorých máme pocit, že nám je dobre.
Budú si bábätká narodené v roku 2020 pre aktuálnu situáciu v niečom podobné? Ako sa na nich a ich vývoji prejaví život v sociálnej izolácii?
Tieto bábätká sú ovplyvnené aktuálnou situáciu predovšetkým cez rodičov. Napriek tomu, že už aj pre bábätká je dobré, keď si popri hlavnej opatrovateľskej osobe zvykajú na dve, tri, štyri náruče, ani mimo pandemickej situácie nie je výnimočné, že jedna mama je väčšinu času so svojím bábätkom sama. Oveľa viac by som dbala na psychohygienu takejto mamy. Majú teraz obmedzené možnosti stretávania sa s kamarátkami, čo býva zásadný sýtiaci a stabilizačný prvok. Pracujem s mamičkami, ktoré sú bez preháňania zatvorené v byte s obmedzeným pohybom 12 hodín denne a tu už naozaj treba veľmi pracovať s podporou a so zdrojmi. Bábätko takto vyčerpanej mamy môže naozaj strádať osobu, ktorá naňho reaguje, odpovedá a je emočne dostupná. A tiež, ako som spomínala, takto deprimovaná mama môže len ťažko napĺňať potreby dieťaťa, vrátane stimulácie reči. Jednoducho, nedokáže už s bábätkom rozprávať.
Jedna vec je tento nedostatok kontaktu s blízkymi, na druhej strane sú to ale aj aktivity, ktoré sú aktuálne zakázané. Plávanie, cvičenie, pobyt v inom ako domácom prostredí, ktoré majú na bábätká určite pozitívny dopad. Súčasné bábätká získavajú z okolitého sveta menej podnetov, ako sa to podpíše na ich mentálnom a duševnom zdraví?
Osobne si myslím, že všetky tieto rozvojové aktivity pre bábätká sú skôr pomôcky pre mamy ako pre deti. To najdôležitejšie, čo bábätko v prvom roku potrebuje, je vnímavá a empatická mama. Tá však môže byť viac vnímavá a empatická, pokiaľ sa v utorok stretne s kamarátkami na plávaní, v stredu na cvičení, a v štvrtok si sa zájdu spolu na kávičku. Sociálna sieť je teraz dôležitejšia než kedykoľvek predtým. Napriek tomu registrujeme v karanténe menej kontaktu, ľudia sa stiahnu a komunikujú spolu menej aj cez kanály, cez ktoré by mohli. Možno je to u niekoho prejav zvnútornenia a pohody, ale môže to môže byť aj zvyknutie si, alebo rezignácia. Odporúčam dopriať si video hovor ako náhradu za večierok, či telefonát s kamarátkou, aby sme si upevňovali vzťahy, ktoré máme a získali perspektívu. Prežívame podobné starosti a zdieľanie pomáha psychohygiene. Empatiu a vzťahy potrebujeme ako tie bábätká. Pripomeňme si tiež, že jedna z funkcií partnerského vzťahu je pomáhať si prekonať obdobia neistoty. Pandémia je minimálne neistotou a spolu s partnerom je dôležité si to povedať – je to akoby sme spolu čelili pohrome, či inému stresu z vonku. Dohodnime sa, ako si budeme spoločne dobíjať baterky, ako sa vysťažujeme jeden druhému, ako sa navzájom poľutujeme, ako spolu empatizujeme, ako sa prestriedame kvôli behu či iným zdrojom psychohygieny.
Čo ako rodičia ešte môžeme urobiť, aby sa naša frustrácia zo situácie nepreniesla na deti, keď nič z vyššie zmieneného nefunguje?
Ako som už spomínala, za najdôležitejšie považujem postarať sa o mamu, otca. Mama o otca a otec o mamu. Partnerské vzťahy v tomto období tiež zvyknú trpieť. Pokiaľ sa cítite smutne, nešťastne, máte pocit že váš partnerský vzťah je disfunkčný, obráťte sa na odborníkov, pokojne sa obráťte na nás, my vás nasmerujeme v rámci kvalitnej psychologickej pomoci.
Poďme sa teraz pozrieť na bábätká okolo roka. Začínajú chodiť, rozprávať, tešia sa z objavovania sveta. Aký dopad má sociálna izolácia na ich vývoj? Ako im chýbajúce podnety môžu rodičia vykompenzovať?
V tomto veku stále platí väčšina toho, čo pre malé bábätká. Samozrejme, čo sa týka pohybu a podnetov, tam by som odporučila pobyt vo voľnej prírode, kde nemusia rodičia bábätko obmedzovať. Napokon, les ponúka pre čerstvého chodca absolútne fascinujúcu nekončiacu stimuláciu.
Doteraz sme hovorili o bábätkách, ktoré ešte nevedia vyhodnotiť, že sa niečo vymyká štandardu. Čo však deti, ktoré vidia, že je vo svete niečo inak, ale stále sú ešte príliš malé na to, aby situáciu pochopili? Aký vplyv má pandémia na tie a čo radíte rodičom, ako k situácii pristupovať a ako ju takémuto dieťaťu odkomunikovať?
Pri predškolských deťoch, ktoré sa práve učia rozumieť svetu a jeho fungovaniu, je taktiež dôležité to, ako ja ako rodič súčasnú situáciu prežívam. Čiže stále platí, že prvú nasadzujem „kyslíkovú masku sebe“. Pokiaľ budú ošetrené moje emócie a moje prežívanie pohody, budú na tom lepšie aj moje deti. Viem sa s nimi potom pravdivo a veku primerane rozprávať o súčasnej situácii. Čo to znamená? Nakreslite si bacil, ako sa šíri a podobne. Dajte celú situáciu do príbehu, rozprávky. Nezatajujte im fakty, ale nezaťažujte ich detailmi, na tie sa vás opýtajú, ak budú chcieť. Buďte úprimní. Ak niečo neviete, povedzte im, že to skúsite zistiť. Zamerajte ich na to, čo môžeme robiť a prečo je to dôležité.
A potom sú tu ešte škôlkari, ktorí svetu a jeho fungovaniu často rozumejú omnoho viac ako si my, dospelí, vieme alebo chceme pripustiť. Ako sociálna izolácia vplýva na ich duševné zdravie?
Škôlkári sú celkom ohrozená kategória práve kvôli tomu, že popri rodičovských prácach z domu postrádajú náplň dňa. Tu veľmi odporúčam zapojiť starých rodičov cez videohovory. Starí rodičia možno tiež ocenia, že ich dlhý deň je rozbitý pravidelnosťou, keď sa v doobedných hodinách venujú vnúčatku. Môžu spolu variť, vyrábať rôzne veci, čítať si rozprávky, a podobne. Výhodu tiež majú deti, ktoré majú súrodencov. Mnohé deti, ktoré sú sociálnejšie, extrovertované, naozaj trpia tým, že sú „nevyhraté“. Hra je u detí komunikačný nástroj a spôsob, ktorým spracovávajú emócie. Doprajme im veľa voľnej hry. Niekedy stačí, že sedíme v izbe pri nich, a postupne sa naučia rešpektovať aj to, že sa s nimi nehráme, ale pozeráme do počítača, pracujeme. Veľmi dôležité je tiež zloženie hračiek. Tie nemusia byť drahé, ale mali by byť vyvážené. Bábika, postieľka, veci na vyjadrenie starostlivosti, ako rôzne striekačky, pipetky, lyžičky, mištičky, náhradné oblečenie pre bábiku, obväzy, zvieratká, mama zvieratko, deti zvieratká, hrozivé zvieratá ako lev, had, pár autíčok, sanitka, polícia, hračkársky nožík, pištoľ, vojačikovia, penové meče, putá, hudobné nástroje a veci na kreatívne prejavenie ako plastelína, papier, lepiace pásky, nožnice a podobne. A áno, práve niekoľko agresívnych hračiek je veľmi dôležitých. Čím viac emócií si deti prehrajú v hre, tým menej ich budú dávať von v reálnom živote.
Do akej miery a ako by sme sa s nimi mali rozprávať o aktuálnej situácii, aby sme ich príliš nevystrašili a aby sme ich, na druhej strane, nenechali napospas tomu, čo nás počujú šepkať si, alebo čo vnímajú, keď máme pocit, že nás nepočúvajú?
Deti možno sú prevažne imúnne voči koronavírusu, ale nie sú imúnne voči strachu. Už rok máme prísnu disciplínu ohľadom hygieny, hovoríme o tom, aké je dôležité, aby sme sa nenakazili, a potom náhle príde tá informácia, že babka, alebo ich mama je pozitívna. Pravdepodobne budú skutočne vystrašené. Navyše, nepomáha ani nehovoriť im veci, tajiť ich pred nimi. Deti sú vnímavé, mnoho informácií získavajú z toho, čo nehovoríme, ako sa na seba pozeráme, ako si za zatvorenými dverami telefonujeme, ako vzdycháme, ako sa nám menia nálady. Skúsme sa empaticky vžiť do toho, čo by sme my potrebovali. Správajme sa k nim tak, ako by sme chceli, aby sa správali k nám. A informácie podávajme ako som už spomínala, pravdivo a veku primerane. Tiež v rámci rozhovoru nehovorme viac, než na čo sa pýtajú.
Niektoré deti sú citlivejšie ako iné. Kedy by mal rodič spozornieť, že jeho dieťa je v nadmernom strese alebo dokonca vydesené? A ako by mal zakročiť?
Deti nevedia diferencovanie rozprávať o tom, ako sa cítia. Ak si ich spýtame „Ako sa máš?“, pravdepodobne sa veľa toho nedozvieme. Všímajme si každú zmenu v správaní. Môžu to byť nočné prebudenia s plačom, boľavé brušká, zvýšená únava, regres alebo vývinovo nižšie správanie, zmena prevažného pozitívneho až neutrálneho naladenia, nové agresívnejšie výbuchy, alebo naopak, utiahnutosť a podobne. Veľmi často zrkadlia aj to, ako sa my cítime, bez ohľadu na to, či sme im to povedali alebo nie. V praxi často vidím, že spracovávajú tehotenstvo mamy a príchod súrodenca skôr, ako im to oznámili. Pri zmene správania teda pomáhame deťom nachádzať slová pre svoje pocity – ponúkame možnosti, nevnucujeme. Podporujeme emočnú zrelosť otázkami ako „Spýtaj sa bruška, čo by mu pomohlo.“, alebo „Čo by si teraz potrebovala, aby ti bolo lepšie?“, neraz sa dozvieme úžasné veci. Napríklad, že by sme sa mohli s tatinom viac biť, alebo chodiť von. Deti majú ešte silnejšiu schopnosť seba liečenia, treba sa pýtať, ponúkať a hľadať aspoň čiastkové riešenia a zapracovať takú vychádzku na dvor či bitku na posteli do dennej rutiny.
Už od narodenia na deti dobre vplýva to, ak je ich svet predvídateľný, ak v ňom nachádzajú rutiny, vzorce. Zo dňa na deň začali rodiny fungovať 24/7 spolu, rodičia na homeoffice, škôlkari bez škôlok so systémom a pravidlami, na ktoré sú zvyknuté. Školopovinné deti majú online vyučovanie, čo však predškoláci? Ako organizovať ich čas, aby to bolo pre ich mentálny aj emočný vývoj čo najprínosnejšie?
Ideálne je zostaviť denný program z hľadiska nasýtenia základných potrieb ako spánok, pohyb, reč, jedlo, hra, vzťahy a väzba a riadiace schopnosti (učenie sa nových vecí a plánovanie si aktivít). Niektoré z týchto potrieb môžu byť v súčasnosti napĺňané cez elektronické médiá a nepovažujem to za klasický „čas pred obrazovkou“.
V súvislosti s pandémiou sa vo svete robia mnohé zaujímavé výskumy. Jeden z nich odhalil, že malé deti, ktoré vyrastajú v aktuálnej situácii, prejavujú omnoho väčšiu „upnutosť“ na rodičoch a tiež väčší strach nielen z cudzích ľudí, ale aj z blízkych, čo je pochopiteľné. Vyrastú z dnešných bábätiek introverti, budú sa v budúcnosti vyhýbať spoločnosti a budú mať väčšie problémy s nadväzovaním vzťahov?
Štúdie používajú rôzne metodológie a skutočný dosah takejto izolácie nevieme vyhodnotiť, pretože interferuje obrovské množstvo premenných. Nevieme tiež odlíšiť to, či sa jav súčasne vyskytuje, alebo jeden má za následok druhý. Neviem vyhodnotiť, či sa deti upnú na rodičov dôsledkom toho, že mali menej sociálnych kontaktov, alebo dôsledkom toho, že rodičia sú v úzkosti a v strachu o svoj život viac upnutí na deti. Máme už však k dispozícii aj metaštúdiu, ktorá analyzuje 80 iných štúdií, aj ich metodologických špecifík. Tu sa potvrdilo, že u detí a dospievajúcich je pravdepodobnejšie, že počas a po ukončení izolácie dôjde k zvýšenej miere depresie a úzkosti. Priemerný vek tu však bol 15,3 roka. V tomto vyššom veku majú rovesnícke vzťahy väčší význam a trávenie času len s primárnou rodinou je pre tieto deti veľkým obmedzením, nemajú naplnené veku primerané sociálne a vzťahové potreby. Naopak, skúsenosti z druhej svetovej vojny ukázali, že deti v bezpečných bunkroch oddelené od rodičov prosperovali horšie a mali viac post-traumatických symptómov, než tie, ktoré zostali s rodičmi v reálnom nebezpečí. Napriek reálnemu obmedzeniu sme my, rodičia, pre deti zdroj lásky, blízkosti, útechy a bezpečia.
Z hľadiska princípu terapeutickej praxe s predškolskými a školskými deťmi vieme povedať, že deti majú tendenciu zdravo rásť napriek nepriazni osudu. Pokiaľ nie je prítomný iný problém už pred pandémiou a dieťa má primerané zázemie, pochopenie a prijatie v rodine, a nezažije traumu napríklad zo straty milovanej osoby, nemyslím si, že by pandemická situácia mala zásadný dosah na vývin dieťaťa do budúcnosti, na naplnenie jeho potenciálu a prežívanie šťastia a spokojnosti. A to napriek dočasnému diskomfortu.
V inej štúdii sa zas vedci zamerali na spánkový režim detí a zistili, že mnohým sa zhoršila kvalita spánku, častejšie sa budia, majú nepokojný spánok a nočné mory. Ako súvisí aktuálna situácia so spánkom našich detí?
Deti sú ešte len v období, keď sa učia porozumieť svojím emóciám. Čím viac ich spracujú, tým menej sa ich premietne do iných oblastí, ako je napríklad správanie a psychosomatika. Ak si všimnete u svojich detí správanie, alebo nové telesné prejavy, poraďte sa s psychológom. Sú spôsoby, ako napätie v sebe dokážu dostať s pomocou odborníka von. Viem vás tiež nasmerovať, ako sa s dieťatkom hrať tak, aby ste tento proces podporili.
Nakoniec by som sa chcela dotknúť aj detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Zatiaľ čo pre bežné dieťa je domov bezpečným miestom, pre tieto deti to môže byť miesto, kde sú vystavené zanedbávaniu alebo až týraniu či zneužívaniu. Minulý rok napríklad v Indii stúpol počet volaní na detskú tiesňovú linku až o 50 percent. Aký dopad má aktuálna situácia na emočný vývoj a budúcnosť týchto detí?
Zaznamenaný bol aj zvýšený počet volaní na tiesňovú linku dospelých u nás, došlo žiaľ aj k zvýšeniu hláseného násilia v rodinách. Celkovo sa dá povedať, že tam, kde bolo fungovanie rodiny naštrbené, sa situácia často vyostrila až do domáceho násilia. Pre obeť násilia je často veľmi ťažké pomenovať, že je obeťou, že sa jej to týka. Deti, ktoré vyrastajú v tomto prostredí, prežívajú väčšiu mieru stresu, ako dokážu zvládnuť. To, ako sa s touto situáciou vyrovnajú, veľmi záleží od koktejlu ich temperamentových, vrodených vlastností a tiež toho, čo ich v živote postretlo doteraz, a čo ich postretne neskôr. Platí to tiež pre deti zo znevýhodneného prostredia. Aj keď nedokážeme zmeniť ich dennú realitu, je zásadné, ak stretnú v živote dospelých ľudí, ktorí im prejavia úctu, záujem, podporu, láskavosť. Výskum potvrdzuje, že takéto osoby v živote detí zo znevýhodneného prostredia môžu mať rozhodujúci vplyv na ich život. Milá pani v knižnici, teta susedka, ktorá im vždy dala buchtu a vľúdne slovo, pani učiteľka, ktorá v nich verila a podobne.
Zaznamenali ste aj vy v minulom roku zvýšený záujem o poradenstvo? Pre aké rady si rodičia chodili najčastejšie?
Áno. Jednak je veľký záujem o psychologickú podporu, kapacitne sme preťažení, ale tiež u klientov, s ktorými sa stretávam, registrujem stále ťažšie témy. Často musíme riešiť primárne potreby ako potreba pohybu, rovnováhy, súkromia. Je aj množstvo rodín, ktorým lockdown vyhovuje (povedané priamo ich slovami). I tu sú však vzťahy intenzívnejšie a stretov je viac. Riešime mnoho detských emócií a vzťahového poradenstva o tom, ako sa zladiť tak, aby boli doma naplnené potreby každého. Aj mamy troch detí, aj otca pracujúceho za zatvorenými dverami a aj detí. Najmä tých, ktoré už zúfalo kričia o to, aby sme si všimli ich potreby, až tak hlasno, že sú považované za problémové. A potom sú najmä mamy, ktoré sa na mňa obracajú v absolútnej osamelosti, či sociálnej izolácii a vyhorení. Mnohí sú osamelí aj napriek tomu, že sú v partnerskom vzťahu. Tu poskytujeme vzťahové, párové poradenstvo a pracujeme na pochopení potrieb a vytvorení si bezpečia vo vzťahu.
V rozhovore ste viackrát spomenuli, že bábätká a malé deti sú v podstate zrkadlom toho, aký má pandémia vplyv na rodičov. Vieme jej negatívny dopad na deti aj nejako minimalizovať?
Toto obdobie viac ako ktorékoľvek iné prináša príležitosť na prácu na sebe. Máme menej podnetov, trávime viac času v primárnej rodine a nemáme pred sebou a pred svojimi blízkymi veľmi kam uniknúť. Úzkosť je masívne rozšírenou chorobou nášho veku. Ako reakcia na rastúcu úzkosť vzniká veľké množstvo sebarozvojových smerov. Určite nie sú neužitočné. Mnohé sú dokonca používané aj psychológmi. Existujú výskumy, ktoré podporujú ich relevantnosť. Sem patrí napríklad koncept vďačnosti, alebo všímavej prítomnosti, ktorá sa dá praktizovať napríklad cez jednoduché dychové cvičenia, relaxácie, alebo nereligiózne meditácie. Treba dbať aj na praktickú psychohygienu a zabezpečiť si dostatok podnetov, ktoré sú pre nás zdrojové. Pre niekoho je to upečenie vianočky, pre iného pohyb, kúpenie si kvetov, alebo omaľovánky pre dospelých. Odporúčam vytrvalo tieto veci hľadať a nájsť si tie svoje. V neposlednom rade intenzívny pohyb priamo mení chémiu nášho mozgu. Rýchlu chôdzu, ktorá zvýši tep by som predpísala tým, ktorí nebehajú. Nad tým všetkým vládne téma prijatia samého seba, sebalásky. Doprajme si aj oživenie sociálnej siete, a spiknutie sa s partnerom proti tejto neprirodzenej situácii. Máme naozaj smutne krásnu príležitosť spoznávať sa a rásť. Zároveň sme sociálne tvory a musíme si dopriať toľko kontaktu a vypýtať toľko útechy, koľko potrebujeme. Viac ako kedykoľvek predtým. Buď niekým, kto ťa robí šťastnou a buď v kontakte s niekým, kto ťa robí šťastnou.
Ďakujem Janke za inšpiratívny rozhovor a rada by som vám ešte dala do pozornosti jej článok s tipmi, ako prežiť karanténu. Nájdete ho TU. Ak vám chýba inšpirácia, čo robiť doma počas lockdownu, prečítajte si 10 tipov na zaujímavé aktivity na doma. Tiež som pre vás spísala aj praktické tipy, ako tráviť čas vonku bezpečne aj počas pandémie. Ak vás zaujíma viac rozhovorov a tém z oblasti uvedomelého tehotenstva a rodičovstva, kliknite SEM.
