Z televízie sme uplynulý rok často počuli vetu Prežívame najhoršie obdobie od druhej svetovej vojny. a hoci to znie desivo, situácia bola vážna a síce sa pomaly život vracia „do normálu“, opatrnosť je ešte určite na mieste. Ľudia prišli o sociálne kontakty, prácu, príjmy, život. Budúcnosť je pre mnohých otáznikom, neistota sa vkradla do našich myslí, domovov, rozhovorov. Svoje pocity a problémy môžeme pomerne ľahko preniesť aj na deti, hoci si to ani neuvedomujeme. Ako pod vplyvom pandémie trpia tí najmenší si môžete prečítať v TOMTO ROZHOVORE s detskou psychologičkou PhDr. Janou Zemandl, PhD. Ako mnohí ďalší odborníci, aj ona prízvukuje, že i v čase pandémie je veľmi dôležité nájsť si čas na svoje koníčky, aktívny oddych či komunikáciu. Ako zvládli rok v sociálnej izolácii známe slovenské mamičky s rodinami?
prečítajte si viac:
SLOW PARENTING
Trinástim Slovenkám som položila rovnaké otázky: Ako ste s deťmi prežili rok v sociálnej izolácii, čo bolo najťažšie? Badáte aj nejaké zmeny v ich správaní či prístupe k okoliu? Takto prežili náročný rok 2020 a úvod 2021 so svojimi rodinami. Nechajte sa inšpirovať!
Baša Števulová
Ja osobne nejak ťažko ten polomizerný rok nevnímam a nebadám ani žiadne negatívne zmeny, respektíve vôbec žiadne zmeny na deckách. Ten rok ubehol extrémne rýchlo. Do škôlky chvíľu Tobiáš chodil, chvíľku nie, rozumie tomu, čo sa deje aj všetkým pravidlám a povinnostiam, ktoré s tým súvisia. Izolovaní sme totálne neboli. Ja som musela chodiť do roboty a deti chodili so mnou. Sem tam sme sa v rámci “bublín” stretávali aj s jednou kamoškou a jej deťmi. Viem si však predstaviť, že pre veľa detí absencia času s rovesníkmi môže znamenať do budúcna veľký problém. Ja verím, že tak ako sme to doma negatívne nevnímali my dospelí, že to berú rovnako aj deti.
Kristína Tormová
Rok v izolácii sme prežili výborne a keby nebolo toľko škaredostí okolo Covidu, dovolila by som si napísať, že sa nám splnil náš sen. Počas prvej vlny sme žili v malej chatičke v lese, sledovali sme prírodu, prali v potoku a na pitnú vodu sme chodili do studničky. Občas nám prepínalo, bola aj ponorka, no asi to bol náš najkrajší čas. S druhou vlnou nastúpili naše dievčatá do školy, takže sme už mimo realitu príliš nemohli existovať. Našťastie, naša škola je tou najlepšou, akú sme mohli vybrať. Pred Vianocami sme sa polopresťahovali na inú samotu do malého domčeka, čo si prenajímame a tu žijeme zase náš stromácky sen. Naše dievčatá sú so všetkým ok, ony sú múdre a rozumejú situácii (zaiste preto, lebo im to ich geniálna matka skvelo vysvetľuje, hahaha). Tvrdia, že im nič nechýba. My sme zvyknutí žiť v našej bubline vlastne odjakživa. Taktiež sme nonstop spolu a sme spolu radi. Občasné ponorky nie sú prekážkou. Počas škôlky tam tiež viac nechodili ako chodili. Alanko to mal o niečo ťažšie, lebo iné deti a ľudí za svoj život spoznať nestihol a keď sme niekoho stretli, mal vyslovene strach, čo bol čudný pocit. Teraz sa to však obrátilo a všetkých radostne zdraví, takže to zrejme nebolo pandémiou, ale úplne obyčajným človiečikovským obdobím. A máme sa dobre. Sme vďační, že sa máme a môžeme byť spolu. U nás sa naozaj toho veľa nezmenilo. Teda… chýba nám všetkým cestovanie. A mne aj obyčajný nákup s kamarátkou, na ktorom si nič nekúpim. Ja som na tom asi najhoršie. Nemám svoj priestor, čas pre seba, nemám sa kam skryť a musím povedať, že moje vyčerpanie dosahuje level, o akom som nechyrovala. Potrebujem na chvíľu zmeniť svet, sústrediť sa na niečo iné. Nedá sa. Preto som aj znova začala s (online) terapiami, aby mi nešvihlo. Hlavne nech sme zdraví. A nech sa môžeme konečne vyobjímať silno, silno!
Barbora Krajčírová
Človek by si mohol myslieť, čo tam po našich deťoch, tie zvládnu všetko, čo im vysvetlíme… Nuž, myslím si, že práve obdobie obmedzení a spoločenskej absencie nás presvedčí o opaku. Mám dve deti, jedno desaťročné a druhé polročné. To prvé vie porovnávať, to druhé nie. Prvé vám povie, že keby sa dalo, okamžite vyobjíma babky, dedkov, celú rodinu a kamarátov. To druhé ani len netuší, že také niečo mimo najužšej rodiny existuje. Netuší, že rodina vie prísť kedykoľvek na návštevu alebo že máme blízkych priateľov, ktorých chceme privítať pusou na líce a debatovať hodiny o všetkom. Za toho polroka medzi nami vie, kto je otec, mama a sestra. Ostatní sú pre neho oči s rúškami. Aj by to bolo vtipné, ale už ani veľmi nie je. Babky a dedkov pozná cez telefón, akoby sme bývali na druhej strane zemegule. O tom, že existujú aj iné bábätká, môže mať len matnú predstavu z novorodeneckého oddelenia. A tak veľmi by som si priala vidieť na jednej deke alebo hracej podložke kamarátkine bábätká s tým našim. Pre mňa ako pre mamu bolo vždy fascinujúce sledovať interakciu medzi malými deťmi, aj tými najmenšími. Zrazu zacítia, že to, čo vedľa nich leží, je niekto ako oni sami. Milé bábätká rokov 2020 a 2021, ale aj všetky deti na svete, želám vám, aby vás toto obdobie ničím nevyľakalo od boja za spoločenský život. Za budovanie pozitívnych vzťahov v rodine a s priateľmi. Za empatiu a povzbudenie. Máte teraz niekoľko mesačný spoločenský mínus, ale každý správny rodič vám to hneď, ako bude možné, určite rád doplní. Buďme zdraví.
Marika Majorová
Našim šťastím v tomto období asi bolo, že škôlky boli otvorené o niečo dlhšie ako školy. A že Mia je vo veku, keď vie byť spokojná a šťastná aj v spoločnosti dospelých, ktorí sa jej venujú, takže nemá až takú sociálnu depriváciu ako staršie deti, kde sú väzby na rovesníkov silnejšie. Napriek tomu boli situácie, keď nemožnosť vidieť kamarátky alebo rodinu ju frustrovala a vyhlasovala “Mami, už ma tá korona nebaví! Je to potvora!” Zmenu u nej badať výrazne v slovníku, “korona” je bežný výraz ako ihrisko alebo cestoviny s maslom. Vie na počkanie vysvetliť, prečo treba nosiť rúška a umývať ruky a nejesť netopiere, a že musíme chrániť našu Omu. Pre mňa bolo a stále je jednoznačne najťažšie sa snažiť s aktívnou a zvedavou škôlkarkou doma pracovať.
Erika Bistrović
My sme rok 2020 strávili predovšetkým v Chorvátsku. Veľký lockdown tu bol iba na jar 2020. Zmena to pre nás bola predovšetkým v tom, že manžel pracoval z domu a starí rodičia boli tiež doma. Čo bola pre nás vlastne výhoda. Obmedzenie pohybu v krajoch nastalo ešte na Vianoce, ale po zemetrasení bolo aj toto zrušené. Tým som chcela povedať, že také veľké obmedzenia v socializácii, ako boli na Slovensku, sme nepocítili, a tým pádom sme rok 2020 prežili viacmenej tak, ako sme boli zvyknutí doteraz. Naša staršia dcérka (4 roky) je neškôlkarka. Podľa môjho názoru sa téma socializácie u predškolákov v spoločnosti až priveľmi preceňuje. Deti do 3 rokov potrebujú predovšetkým prítomnú a milujúcu matku. Tieto deti sa ešte nevedia zahrať s rovesníkmi a matka je pre ne priorita číslo jedna. O tejto téme som si veľa čítala a hľadala množstvo informácií, a tak si myslím, že dieťaťu (a zároveň aj dospelým) netreba k socializácií 20 ďalších detí. Väčšinou si aj tak nájdu jedného až troch kamarátov, s ktorými si vytvárajú bližší vzťah. To je podľa mňa zdravé a úplne dostačujúce. A tento kontakt sa snažíme našim deťom poskytnúť. Pravidelne sa stretávame (okrem lockdownu na jar) s dvoma rodinami, ktoré majú podobne staré deti ako my. Okrem toho tu máme starých rodičov a bratranca, s ktorými sme osobný kontakt neprerušili. A koniec koncov majú moje dve deti jeden druhého. Nemyslím si, že by boli o niečo ukrátené a sociálneho kontaktu mali obaja počas roku 2020 dostatok, tak ako ho mali aj po iné roky. Takže sme našťastie zmeny v správaní a ani prístupe k okoliu nespozorovali.
Petra Sliacka
Ako rodičia sme si od začiatku uvedomovali, aké dôležité je pre Tamaru mať okolo seba množstvo ľudí, ktorí ju majú radi a dávajú jej nové podnety a aktivity. Snažili sme sa s ňou cestovať, striedať rodinné návštevy a mať u nás kamarátov. Tamka všetkých zbožňovala a nikdy nemala problém byť s niekým dlhšie sama. Hneď ako sa otvorili vchodové dvere a ktokoľvek tam stál, mala úsmev od ucha k uchu. Kým všetko nepozatvárali, chodili sme s ňou na plávanie a cvičenie Babybalance, ktoré podporujú psychomotorický aj sociálno-emocionálny vývoj u detí a samozrejme aj uľahčujú adaptáciu detí v kolektíve. Pre nás, mamičky na materskej, to bola tiež skvelá psychohygiena. Už počas prvej vlny korony sa všetko zmenilo. Po jej skončení k nám prišli ako prví jej krstní rodičia a tá zmena bola badateľná. Bolo vidieť, ako jej zrazu vadí, že u nás doma je niekto iný, ako len my traja. Spustila polhodinový plač, kým sa vôbec mohli priblížiť. Dúfali sme, že to tak nebude natrvalo. Zvykla si a v lete sme nabehli opäť na starý režim, kedy sa tešila zo spoločnosti a na všetky deti sa usmievala. Bohužiaľ, počas druhej vlny sa to opäť zhoršilo a aj keď sa niekde s niekým stretneme, napríklad s jej “najlepšou kamoškou” Ellou, nechce ísť dole z rúk a narieka. Vidieť na nej, ako si opäť zvykla len na nás dvoch dospelých, a že nevidí žiadne deti. Nám ako rodičom je to veľmi ľúto, a preto veríme, že sa Tamka čoskoro vráti do kolektívu detí a opäť z nej bude to bezprostredné usmiate dieťa, ktoré zbožňuje spoločnosť ľudí.
Rebeka Wechsler
Úprimne začnem asi tým, že mi bolo už dlho. Na druhej strane, nejak som si zvykla na ten new normál, ktorý ale, dúfam, čoskoro skončí. Prvý lockdown v marci 2020 ma síce prekvapil a bola som plná strachu z nepoznaného, ale stále som mala v sebe nádej a silu, že vydržíme a bude to lepšie. Počas všetkých tých lockdownov a neustále sa meniacich opatrení sa aj u mňa striedali pocity veľkého smútku z odlúčenia od rodiny a minimálneho vídania kamarátok a spolumamičiek, s pohodovými dňami vo dvojici s Leom, ktoré by sa nelíšili, ani keby lockdown nebol. Najviac mi bolo ľúto, že Leo prichádzal o zážitky a pravidelný kontakt s inými deťmi. Všímam si, že deti má veľmi rád, rád ich len tak pozoruje, učí sa od nich a teraz, keď už je starší, aj sa chce s nimi hrať, chce byť v ich spoločnosti. Mám 2-3 kamarátky s deťmi v podobnom veku ako Leo a s nimi sa raz za čas stretneme. Vždy som si však dávala po stretnutiach niekoľko dní odstup, ak by sa náhodou prejavili príznaky covidu. Čo sa aj vyplatilo, lebo sme v januári všetci traja doma covid prekonali a musím poklopať, že s takmer nulovými príznakmi, za čo som najviac vďačná. Pred pandémiou som mala mnoho plánov, čo budem robiť na materskej s Leom, chcela som chodiť na plávanie, ale zrušilo sa, prepadla mi zaplatená suma a potom sme sa už pre bezpečnosť a neustále sa meniace opatrenia neprihlásili. Veľmi som sa tešila, ako ho vezmem do nejakých detských centier, kde by sa niečo nové učil, medzi inými deťmi, že budeme viac chodiť po Prahe, že si užijeme Košice. Nemyslela som si, že vrchol našej socializácie budú prechádzky do Stromovky či Letenskych sadov, a že ak je na ihrisku veľa detí, budeme ho obchádzať oblúkom. V závere však vidím, že Leo je tak či tak šťastný, snažím sa mu spestriť program, ako sa dá. Deti potrebujú hlavne našu lásku a našu pozornosť, to je aj tak najviac, čo im môžeme dať. Počas prvej a druhej vlny bol však fakt celé dni iba so mnou, večer a cez víkendy aj s ockom, a úprimne, neviem, a často na to myslím, aký dopad to naňho bude mať. Zatiaľ to ale vyzerá, že žiadny, deti má rád, rád sa socializuje, keď je možnosť a ľudí sa nebojí, aj keď sa niekedy hanbí. Obdivujem každú mamičku, ktorá prežila svoje tehotenstvo s minimom socializácie a rodila počas pandémie. Ja sa bojím mať v aktuálnej situácii druhé dieťa a som vďačná, že som to stihla ešte predtým a zažila materstvo s malým Leom v podmienkach, ktoré sme predtým brali ako samozrejmosť. V závere, keď sa ohliadnem späť, boli aj ťažšie obdobia, ale každý deň je mnoho dôvodov na úsmev, vďačnosť a radosť a aj maličkosti naberajú veľký rozmer.
Soňa Višňovská
Marec a apríl 2020 boli ťažké mesiace, keďže sme ešte boli v bytovke. Letné uvoľnenie sme využili na presťahovanie do domu so záhradou k babke, keďže my si práve dom prerábame. Výhoda taktiež je, že už predtým sme roky pracovali z domu a tak sme pomerne zohratí. Hanka ešte nechodí do škôlky, čiže si veľmi neuvedomuje, že je sociálne izolovaná. Ale už začíname riešiť, že jej chýbajú sesternice a bratranci.
Kristína Suchánková
Naše mladšie dieťa, Linda, sa narodilo presne pár týždňov pred vyhlásením prvého lockdownu. Takže ona inú situáciu nepozná. Rozmýšľame však často, či to na ňu bude mať dopad, že na rozdiel od jej štvorročného brata, ktorý v jej veku precestoval už niekoľko krajín a videl niekoľko stoviek ľudí, ona strávila rok v jednom dome, na jednej dedine s nami troma s občasnými návštevami starých rodičov, alebo pár blízkych priateľov. Pre staršieho Dominika to bola zmena, z každodennej návštevy škôlky a pravidelných prespávačiek u babky, či návštev kamarátov a detských kútikov, ostal rok doma. Nemám pocit, že by to deti niesli ťažko, myslím, že sú ešte malí a je im dobre tam, kde sme my. Dominik občas spomenie kamarátov a že už by chcel chodiť zas do škôlky, ale nemám dojem, že by bol vyslovene zdeprimovaný. Skôr sa niekedy nudí a nevie, čo už doma od nudy vymyslieť. Psychický dopad badám skôr na nás rodičoch. Rok s dvoma malými deťmi, ktoré vyžadujú prakticky 24-hodinovú starostlivosť bez možnosti psychického a fyzického oddychu v podobe škôlky, starých rodičov, či príležitostnej babysitterky, bol pre nás celkom náročný. Zároveň bol však tento rok prvým rokom s druhým dieťaťom a vlastne ani nevieme, aký by bol, ak by nebol lockdown. Môžno by sme boli rovnako vyčerpaní.
Karolína Baumgartnerová
Ako sme prežili rok v sociálnej izolácii? Ťažko, veru ťažko. Obe. Veľmi som sa tešila na obdobie, kedy sa z bábätka stane parťáčka – na výlety do mesta, do ZOO, do múzeí a galérií. Miesto toho už defacto rok trávime v izolácii u nás na dedine, kde počas prechádzky niekedy stretneme akurát toho vtáčika letáčika. Máme vytvorenú sociálnu bublinu s mojimi rodičmi, s ktorými sa často navštevujeme. Je to však zúfalo málo. Na Anne vidím, že jej chýba detský kolektív – my jej prestávame postupne stačiť. V septembri má nastúpiť do škôlky a úprimne – mám isté obavy. Okolnosti a naše nátury spôsobili, že sme veľmi na seba naviazané. Doma veľa čítame, hráme sa, máme režim. Je to však niekedy naozaj náročné. Mne ako lekárke tiež veľmi chýba človečina. Mám veľmi zodpovedné kamarátky, ktoré chápu závažnosť situácie – takže o navštevovaní nemôže byť ani reč. Letné dni priniesli uvoľnenie a život bol hneď ľahší – aj pre dieťa. Už aby to skončilo…
Silvia Škultéty
Od prvého dňa lockdownu som sama sebe sľúbila, že spravím všetko pre to, aby sme nepocítili nejaké následky izolácie. Dosť som si o tom prečítala a o to viac som mala snahu zabrániť zmenám v našom vnímaní ľudí, chorôb a vychádzania. Sústredila som sa na aktivity doma. V prvej vlne, teda od marca 2020, sme začali zariaďovať hosťovskú izbu a komplet prerobili detskú izbu, potom sme sa prácami presunuli von. Sadili sme trávnik a robili úpravy záhrady. Veľa sme s Natálkou tvorili, robili rôzne pokusy a umelecké diela. Pomohla aj online škôlka. Chodili sme veľa do prírody. Leto sme precestovali po Slovensku. V druhej vlne som nakúpila spoločenské hry, pracovné zošity, robili sme pokusy. Ja som sa konečne dostala k reorganizácii domácnosti. Upratala a vytriedila si všetko zameškané. Skladanie a organizovanie vecí je ozajstná psychohygiena a naviac má zo seba človek radosť. Nikdy som nemala pocit, že sme len doma. Náročné ale bolo nevidieť sa s najbližšími. Prispôsobili sme sa však situácii s vedomím, že pre seba a okolie robíme to najlepšie, čo vieme. Využili sme video hovory a boli v neustálom kontakte s rodinou. To, že Natálke chýbajú deti, dávala najavo len tým, že ich spomínala, vždy pri nejakej aktivite. Rozprávala nám zážitky s deťmi zo škôlky a povedala, že už by išla do škôlky, ale že vydrží. Rok sme zvládli, veľa nám vzal, ale veľa nám aj dal… Dal nám ČAS a príležitosť byť SPOLU.
A aké bolo tehotenstvo, pôrod a prvé týždne s bábätkom v čase lockdownu?
Michaela Kicková
Hovorí sa, že niekomu korona dala, inému vzala. Som šťastná, že pre mňa je toto obdobie aj napriek všetkému krásne. A že som sa na začiatku októbra stala mamou. Počas môjho tehotenstva obmedzenia ešte neboli také prísne, takže som sa aktívne venovala cvičeniu, dlhým prechádzkam a stretnutiam s priateľmi. Bála som sa, že pri pôrode už budú prísnejšie. A aj keď boli, otec pri pôrode bol povolený. Čo ma potešilo, pretože som to považovala za veľmi dôležité. Mrzí ma však, že našu radosť teraz nemôžeme zdieľať so svojou rodinou a priateľmi. Veď uznajte sami, že vôňa, úsmev a dotyk malého bábätka sa nedá zažiť online. Tiež som trochu smutná z toho, že nemôžeme s malou podnikať aktivity, na ktoré sme sa tešili. Napríklad výlety alebo baby plávanie. Doma sa jej však venujeme naplno a aj keď má toho sociálneho kontaktu teraz menej, nemyslím si, že ju to v budúcnosti nejak ovplyvní. Je veľa detí, ktoré aj za normálnych okolností nechcú byť v spoločnosti a boja sa cudzích ľudí. Ale vždy je to o zvyku. My sme veľká rodina a už sa na ňu všetci tešia. Teraz je pre nás najdôležitejšie zdravie. A tie krásne momenty, pokroky a míľniky, ktoré zažívame každý deň, hoci len v trojici.
Erika Mokrý
Koronavírus zasiahol Francúzsko nepripravené. Vláda, ako aj najvyšší predstavitelia krajiny situáciu podcenili, čo sa následne prenieslo na ľudí v prvom, najtvrdšom lockdowne, kedy sme z domu smeli vychádzať len za určitých podmienok a s vypísanými tlačivami. Napriek tomu považujem toto „odrezanie“ od okolitého sociálneho sveta počas môjho tehotenstva za skvelú príležitosť venovať sa sebe. Podobne som túto situáciu vnímala aj počas druhého lockdownu, ktorý bol síce o niečo miernejší, no stretávanie sa s priateľmi bolo rovnako obmedzené. S manželom sme však žili v takej našej bubline a vyhovovalo nám to. A vedeli sme, že aj po príchode Eliasa na svet, v tom jeho prvom, najzraniteľnejšom období, budeme zdieľať podobný postoj. Sami, doma, len my traja. Náš syn má však dnes už viac ako tri mesiace a ja začínam pociťovať strach z toho, čo bude nasledovať. Vo Francúzsku odštartoval tretí lockdown s obmedzením vychádzania a hranice zostali zablokované tak, že sa sem dostane naozaj málokto. A teda, náš Elias okrem nás a jeho ošetrujúcich lekárov nepozná nikoho, našich najbližších na Slovensku videl len cez Skype… (stav k aprílu 2021, pozn.) Naša bublina je podľa mňa stále skvelá, no v hlave mám už dlho otázku, čo bude potom… Ako bude naše dieťa reagovať na cudzích ľudí. Ako ho toto „odrezanie“ od okolitého sveta ovplyvní a či nebude mať v budúcnosti problém pri vytváraní vzťahov. Viem, teraz je ešte príliš malý, aby to chápal, vnímal a nebodaj si vytváral vzťahy s inými deťmi. Ale predsa len, myslím si, že stretávanie s inými ľuďmi je už v tomto skutočne ranom veku dôležité. Verím však, že toto „zamaskované“ obdobie čoskoro pominie a budeme mať spoločne všetci príležitosť opäť žiť a fungovať tak, ako pred tým. Ak nie ešte lepšie.
prečítajte si:
VPLYV SOCIÁLNEJ IZOLÁCIE na bábätká & predškolákov
*Disclaimer: Fotografie boli použité so súhlasom, pochádzajú zo súkromných archívov.
