Hrkotáme sa v Toyote asi dve a pol až tri hodiny.
Taká fasa cesta, zadarmo kolotoče, hádže ma zo strany na stranu, fyzika nepustí, nasilu sedím v neinerciálnej sústave, teória sa stretáva s praxou, odstredivá sila nemá reakciu.
Nedá sa spať, som v mixéri.
Kto toto pochopí.
Na dovolenke som a jazdím v mixéri nevyspatý, holý, bosý, rozbitý.
V rádiu druhú hodinu počúvame srílanské hity. V tomto stave to neviem oceniť, je to hardcore a ide mi to na nervy. Na ceste je tma a psy, kde-tu preniká svetlo z domov, ktoré sú na konci sveta. Koniec sveta je neskutočne ďaleko. A na konci sveta hora. Adamova hora.
Je veľmi dôležité vedieť sa z podobných situácií rýchlo dostať. A tak som kreatívny, prečarujem sa na najväčšieho pána Majstra Jógu na celej Srí Lanke.
Abraka dabra. Bam!
Teraz som odborník na asány.
Predstavujem si seba na pláži ako šťastne tancujem s medúzami a ležím na morskej korytnačke. Víly mi krájajú papáju, cupkajú si po zrnkách piesku a so štebotavým smiechom sa predbiehajú, ktorá mi začne masírovať nohy ako prvá. Zbor anjelikov hrá na husličkách Mozartovu malú nočnú hudbu a ja si triafam čerstvé šťavnaté hrozienka do úst.
No, to určite. Celé je to fatamorgána, stále som v mixéri.
Ganešova socha neďaleko parkoviska
Nezabudnuteľný zážitok
Po 700 hodinách dorazíme do cieľa.
Cieľ je špinavé parkovisko s kopou budhistických vecí, smradom a malými aktívnymi predavačmi. Predavači predávajú všetko. Je asi polnoc. Vytvoríme nasledovný plán: hodinu si v aute pospíme, potom o 1:00 všetci vyrazíme na cestu pretkanú krásnymi a veselými chvíľami na Adamovu horu. Nika určí východ slnka na štvrtú hodinu rannú, odhadne trvanie cesty na niečo viac ako dve hodiny, ostatné je rezerva. Bude to nezabudnuteľný zážitok.
Bol.
00:09 Srí Lanka time
Sme svieži a plní energie.
Stojíme pred autom – ja, Roman a Kausika. Vtipkujeme, nálada dobrá. Roman nás ponúkne cigaretou. Made in Srí Lanka, to sa neodmieta a tak všetci okrem Niky spokojne pofajčievame. Ako keby sme práve úspešne vyrabovali banku a prepadli vlak. Štyria lúpežníci v strede ničoho, v noci sa obšmietajú okolo dodávky na parkovisku. To je obrázok. Pochvalne sa vyjadrím o kvalite tabaku, ale chalani sú ticho, tak neviem, či dobre.
00:22 Srí Lanka time
Ukladáme sa v aute na spánok.
Kausika rýchlo zaspí, Nika s Romanom rozprávajú o rozličných ľudoch a vzťahoch z ich spoločného mesta. Demonštratívne zaspávam. Okolo 1:00 zvoní budík, snažíme sa vstať a niekomu sa to aj podarilo. Balíme veci do ruksakov, aby sme skoro ráno chodili po schodoch. Všetkých nás označím za šialencov. Vylezieme z našej približovacej krabice, znova stojíme pri aute, Roman a Kausika fajčia, Nika sa teší, ja spím. Kausika s nami nepôjde, už Adamovu horu videl a ako jediný šofér z nás si potrebuje odpočinúť. Rozlúčime sa a vyrazíme na cestu.
Budhova hora
Niku v úvode začne bolieť koleno. Presne ako minulý rok v Slovenskom raji. Presviedčam ju o dôležitosti dobrého zdravotného stavu a nevýhodách práceneschopnosti. Nika sa s ničím nestotožňuje a kráča smelo do tmy ďalej.
Schody vedú stále hore. Nepravidelné, úzke, široké, krivé, neviditeľné, nové aj staré. Je ich desať miliónov. Mám oblečenú teplú mikinu a nepremokavú bundu, je mi trochu teplo.
Budha veget
Začiatok cesty lemuje veľká socha Budhu. Budha leží s úsmevom na tvári, podopiera si hlavu a je mu dobre. Vedľa neho položili pokladničku na peňažné príspevky. Prispejeme, aby mu bolo stále dobre a nám tiež. Popri tejto pútnickej trase sú nepravidelne rozmiestnené rôzne veľké stánky rozličných tvarov, kde Srílančania predávajú uvarený čaj, papadam a iné občerstvenie a tovar. Rozjímam nad spôsobom ich života a zmyslom nosiť tovar tak ďaleko, hore, do tmy, nikam.
Cesta na vrchol, schody v tme
Hora a jej čaro
Po ceste cítiť splašky z neďalekých podomácky zostrojených toaliet. Nikomu nič nevravím, registrujem, že pod nami tečie malá riečka. Viem, že už na svojich pleciach odniesla veľa domácich aj turistických darov. Roman sa stratil niekde vpredu, v tme. Podozrievam ho, že ho táto túra baví.
Niku bolí koleno, ja som posledný, stratený v tme na opačnej strane ako Roman. Mňa bolí všetko, veľa meditujem. Mám ťažké nohy, nevidím svetlo na konci tunela. Ani tunel a ani svetlo. Len viem, že sú tu schody na nekonečne vysokú horu. Prvých päť miliónov schodov som už určite prešiel, ešte nás čaká ďalších tridsať miliónov.
Stále schody hore.
Stretávame predavačov, nosičov tovaru aj turistov. Všetci okrem mňa chodia radi po schodoch. Hlavne hore. Popri stánkoch sa miešajú všelijaké vône, spomalím hlavne popri tých, kde varia jedlo. Uznanlivo pokyvkávam hlavou a tak mi napadá, že v tejto rýchlej dobe len málo ľudí dokáže oceniť tak dôležité stánky s jedlom.
Chcel by som sa o túto myšlienku podeliť so svojou skupinou, musel by som ich dobehnúť a teda je to nemožné. Nemám pri sebe peniaze, dívam sa na jedlo a plnohodnotne chápem význam slova smutnokrásne. Oxymoron! Hovorím predavačovi. Predavač pozerá na mňa, ja na neho, ale cítim, že to nie je ono.
Ako sa vraví, trápne ticho prekonáš mlčaním, odchádzam. Prenikajúce svetlo zo stánkov poodhaľuje cestu. V iných častiach trasy zažiješ úplnú tmu, čo môže byť praktické a zároveň nepraktické v spojení s podomácky vyrobenými toaletami. Cesta na vrchol ťa prinúti sa zamyslieť…
Po dlhom čase vidím na oblohe hviezdy, je jasná noc.
Adamova hora má zvláštnu schopnosť a aj svojský zmysel pre humor. Keď si myslíš, že to čo vidíš pred sebou je posledná séria schodov a si na vrchole, hora ti veľkoryso odokryje ďalšiu stovku. A ku koncu si s tebou zahrá takúto skvelú hru niekoľkokrát. Až keď vidí, že si musíš nohy dvíhať rukami, aby to, čo robíš ešte aspoň trochu pripomínalo, že po tých obludných schodoch chodíš a neplazíš sa, až potom sa zľutuje. Tá hora je zviera.
Po zhruba troch hodinách šľapania a rôznych stavov sme zdolali Adamovu horu. Niektorí zdolali lepšie, ja som remizoval. Presný čas 3:47.
Tento článok je piatym pokračovaním srílanského denníka. ŠIESTY DIEL NÁJDETE TU. Chcete si prečítať aj staršie časti? Kliknite na TENTO ODKAZ.
