Presný čas 3:47
Pri chráme na Adamovej hore postáva sedem ľudí, dvaja policajti, my a zima. Teším sa zo svojej mikiny. Policajti nám radia, aby sme si dávali pozor na svoje veci, nasmerujú nás na východnú stranu chrámu, odkiaľ sa pozoruje východ slnka a oznamujú, že slnko vyjde o 6:00. Niekto z našej výpravy stanovil východ slnka o dve hodiny skôr. Slnko je mocnejšie. Je 4:17 a zima ako sviňa. Hora nám dopraje aj zo svojho ostro štipľavého vetra. Ticho lieči, zatlačím slzu a celkom dôstojne vstrebávam prijaté informácie a nové zážitky. Cestovanie je skrátka nárez.
Sedíme na schodoch, čakáme.
Trochu zaspávam, vytváram si vlastnú realitu, znova ležím na korytnačke, na chvíľu. Postupne prichádzajú noví ľudia, začína sa formovať tlačenica na východnej strane chrámu. Spoločne čakáme na svetlo zo slnka, aby sme ho videli na vlastné oči. Empirický dôkaz existencie nového dňa, vyšlo slnko, prinieslo svetlo a teplo. Hneď po piatich hodinách ako zleziem z tejto obludy, chrstnem toto poznanie neosvieteným, nevzdelaným ľuďom do tváre. Budem zvestovať, to som ešte nikdy nerobil. Je nový deň, vážení! Videl som to týmito očami, tento deň existuje! To ich položí… Čo tu robíme je pre mňa neuveriteľné.
Slnko a davy
Od piatej hodiny rannej znie z rozhlasu nekvalitne nahraná hudba. Budú to akési chválospevy. Asi na Budhovu počesť. Hudbu mám rád, ale nepoznám slová, tak spievam len vtedy, keď si myslím, že je to refrén. Po slovensky, ale nikto to neocenil.
Približne o šiestej hodine vychádza slnko, náš postup je podobný s ostatnými zúčastnenými, robíme si mnoho nekvalitných fotografií, pretože osvetlenie chrámu oslepuje šošovky v mobiloch a fotoaparátoch. Oranžovo žlté slnko žiari na srílanskú prírodu v širokom okolí Adamovej hory. Vedome to pozorujem voľným okom, vyhotovili sme tucty otrasných fotografií, na ktorých je elektrické vedenie, čo zavadzia v zábere, tlačí sa na nás strašidelný dav ľudí a hnusná zima. Je to nádherné.
ADAMOVA HORA
Začína sa niečo ako pobožnosť alebo pobudhosť, stúpenci vo farebných plášťoch hrajú na jednoduché hudobné nástroje, dopĺňajú hudbu z ampliónu, ktorá vyhráva už nejaký čas. Za sprievodu pompézne bizarnej kánonickej súťaže s ampliónom smerujú k chrámu. Nasledujeme ich v tlačenici až pokým nie sme vyzvaní zobuť si topánky, čo pre zimu vyhodnotím ako nekomfortné riešenie situácie a za skupinu rozhodnem, že je čas sa vrátiť.
Poznámka: Mnoho pútnikov je v pri chráme z úcty bosých, dokonca niektorí vyšliapali celú cestu po schodoch bosí. Obdivuhodné. Trasie ich od zimy. Bez ponožiek, v rukaviciach a čiapkach sa modlia a klaňajú.
Cesta dole.
Ideme naspäť. Cestou nazad si spravíme jednu prestávku, počas ktorej vytiahnem z batohu posledné zásoby potravín. Hostina. Sadnem si na okraj schodov a pripravujem švédske stoly z jedného balenia keksíkov a vody. V tom ma niekto poklepe po pleci, pozriem sa nahor, vidím lokálneho nosiča tovaru, na hlave položené vrece, ktoré nesie dolu, je bosý a komunikuje so mnou svojim jazykom. Pohotovo reagujem, spýtam sa ho, čože? Posunkovou rečou mi naznačí otázku, či nemám niečo pod zub. Keďže som bystrý, porozumel som. Isteže, ponúkam ho čerstvo rozbalenými keksíkmi. Napriek tomu, že nastal komunikačný šum, pochopil výrazne viacej ako som vysvetľoval. V sekunde vzal celé balenie keksíkov a už ho nebolo. Ani som nestačil naňho zvolať: pane, domnievam sa, že na základe spoločnej jazykovej bariéry došlo k trápnemu nedorozumeniu! Nič, ten mal svoje tempo. Dokončil som teda prípravu švédskych stolov iba s fľaškou vody.
Našťastie, každá cesta má svoj koniec a mala ho aj táto. Po niekoľkých hodinách opäť stretávame Kausikeho pri aute na parkovisku. Zájdeme na čerstvé smoothie z ovocia a raňajky do blízkej kvázi reštaurácie a vydáme sa znova na cestu. Smer Nuwarya Eliya.
Tento článok je šiestym pokračovaním srílanského denníka. SIEDMY DIEL NÁJDETE TU. Chcete si prečítať aj staršie časti? Kliknite na TENTO ODKAZ.
