Sú momenty, ktoré nás prinútia sa zamyslieť. Sú to presne tie chvíle, keď si uvedomíme, koľko toho človek vlastne nevie. Ako rýchlo dorastajú dikobrazom ostne, ako sa im vyberajú, či je to dobrý podnikateľský plán, čo dikobraz žere, kedy je šťastný a načo sú dikobrazom v tomto storočí atramentové perá.
Pristáli sme v Colombe. Čakáme na výdaj batožiny, svoj kufor už vidím na páse, pritancujem s otázkou „Smiem prosiť“? Podľa štítku kladná odpoveď, kolieska sa točia v rytme samby, zvodne sa potím v dlhých gatiach, ale kufor mám, takže spokojnosť. V celej hale je veľmi teplo a vlhkosť taká romantická, že spája chlpy na nohách. Vonku je táto romantika ešte intenzívnejšia. Nika stále nemá batožinu, trochu znervóznieme. Po nejakom čase ju vidím konečne prichádzať. Batožinu, nie Niku, je to láska na prvý pohľad, rovnaký obrad. Odchádzame.
Pred budovou stretávame Romana, nášho kamaráta zo Slovenska a nášho nového kamaráta zo Srí Lanky, Kausikeho.
Kausika je tmavý, stredne vysoký chalan s bielymi zubami, čiernymi okuliarmi, širokým úsmevom a dvoma fľaškami vody. Kausika vie, ako zachrániť jednoduchého Európana, poukladá nám batožinu do minivanu, usadí nás na pohodlných polohovateľných sedačkách, sadá za volant, zapína klímu. Vo veľkom aute sme len štyria, vystieram si nohy, nie je tu teplo, hladina komfortu stúpa, páči sa mi táto zmena kurzu, spokojne krochkám, môžeme vyraziť.
Tvárim sa, že som sem prišiel naschvál…
Všetci naraz, každý po svojom – smer Kandy
Jasne a dynamicky prehovorím: „šak poďme!“, skoro až zvolám, nech vidia, že sa toho nebojím. Kausika je náš vodič a nerozumie po slovensky. Vôbec neviem, kde je Kandy. Ani Colombo a to sme už pristáli. Treba priznať, že moja príprava na tento trip mala trochu medzery. Niekto by si mohol pomyslieť, že bola nulová a mal by pravdu.
Vyrážame, nasávame atmo-rytmo a debatujeme v aute s Romanom. Roman pracuje na Srí Lanke, v luxusne útulných ubytovacích apartmánoch ubytováva ľudí. A ešte mnoho vecí s tým súvisiacich. Kausika šoféruje a mlčí.
Na Srí Lanke sa jazdí inak ako v Európe – vľavo, nie rýchlo, ale všetci naraz. Psy, kravy, cyklisti, autobusy, autá, ľudia.
A na tesno. Často trúbia, svietia, ale majú sa radi, vôbec nie sú nervózni, nekričia, žiadne gestá, idú si po svojom.
Každý po svojom.
Bežná dopravná situácia na miestnej ceste. Idú všetci, naraz, v rôznych smeroch. Naša Toyota sa samozrejme nemôže nechať zahanbiť.
Trochu sme zmätení, no výborne to skrývame. Keby som si vytiahol z vrecka svoje detské ja, tak by kričalo „ty kokos, tam je kokos!“, alebo „dig, dikobrazy!“ alebo „ty krávo“. Ale ticho som. Až po prvú zákrutu, keď nás oproti tesne minul autobus. O dva vlasy. Hneď som bol na skle, hneď som bol na skle! Našťastie nič, žiadna zrážka meteoritov. Strčím si oči naspäť do hlavy, nainštalujem si kinedryl a veľmi sa teším na budúce zážitky. Trpím kinetózou. Táto moja schopnosť rozpoznávať neprirodzený pohyb má veľa nevýhod, obzvlášť keď cestujeme, ale o tom inokedy.
Dikobrazy, život a vôbec..
Asi kilometer ďalej od zákruty na zvýšenie tlaku stojí domáca tetuška pri okraji cesty, drží vôdzku a na nej štyri dikobrazy. Pristavíme sa pri nej s našou toyotou hiace s čiernymi fóliami, usmievame sa na ňu z okna, ona na nás, dikobrazom je to jedno. Kausika prehodí pár slov s tetuškou a usmieva sa tiež. On sa usmieva, ona sa usmieva, my sa usmievame a dikobrazy šuchocú so svojimi špajdlami pod autom. Pre ľudí, ktorí idú práve okolo, je to veselá absurdita. Biele hlavy z čiernych okien a vôbec, celý ten obraz – dikobraz. Snažia sa nám predať dikobrazie ostne za dobrú cenu. Odmietame, spravíme si spoločnú fotku, vetchej pani necháme niekoľko rupií a ideme ďalej.
Kokosy na snehu. Pardón. Na Srí Lanke.
Neskôr nám Kausika vysvetlil, že sme si mohli kúpiť dikobraziu špajdlu za pár centov a používať ju ako staré atramentové pero. Takéto momenty nás prinútia sa zamyslieť. To sú presne tie chvíle, keď si uvedomíme, aký je človek vlastne vo vesmíre maličký a koľko toho nevie. Ako rýchlo dorastajú dikobrazom ostne, ako sa im vyberajú, či je to dobrý podnikateľský plán, čo dikobraz žere, kedy je šťastný a načo sú dikobrazom v tomto storočí atramentové perá. Humor v aute, cestujeme.
Zastavujeme sa na občerstvenie, popri ceste predávajú miestni žlté aj zelené kokosové orechy. Roman nás pozýva, zjednajú si cenu a už malý milý pán pripravuje mačetou svačinku pre biele európske tváre. Kokosové orechy osekané mačetou tak, že sa do nich zmestia slamky a my si pochutnávame na novo objavenej dobrote. Nasadáme a pokračujeme. Cesty sú na niektorých miestach úzke, ale zmestí sa tam autobus, dva tuk tuky a dve motorky. Kausikemu už veríme, je dobrý šofér. Dolieha na mňa spánkový deficit, skladám sa, trochu si zdriemnem, verím. Roman mňa a Niku učí základné frázy miestneho jazyka, to už nevnímam..
Tento článok je druhým pokračovaním srílanského denníka. TRETÍ DIEL NÁJDETE TU. Chcete si prečítať aj prvý diel? Kliknite na TENTO ODKAZ.
