V živote každého človeka existuje aspoň jeden deň, ktorý je taký výnimočný, že si ho bude pamätať do smrti. Toto nie je jeden z takých dní, ale aspoň som z dvoch viet vytvoril perex. Hater
Čas odísť
Opúšťame terasu s bazénom, steaky a koktejly, ktoré nie sú pre nás a vychádzame z budovy ako Adam a Eva z raja. Kráčame smerom domov, cestou spravíme niekoľko fotiek a čakáme na autobus. Za dvadsať minút som nevidel ani jeden. Radšej začínam čakať viac na zázrak ako na autobus, no ten som tiež nevidel ani jeden. Hodnotíme situáciu, podľa príručky mladých svišťov spočítame zásoby potravín a vody a výsledkom analýzy je, že treba konať. Nike to dnes zapaľuje rýchlejšie, vstane a koná. Ja mám slabší deň, tak len vstávam a nedbám. Ideme po chodníku popri ceste a nemám z toho nijaký disco feeling, pretože takúto vychádzku odhadujem na minimálne 1,5 hodiny.
Pri tej predstave sa postupne mením na prskajúceho cirkusového poníka, Nika asi nechce chodiť s koňom, tak prekvapí nápadom stopovať. Na druhý krát už vystrčíme ten správny prst a mierime ním na autá. Pre začiatočníka je táto činnosť celkom trápna, tak sa zo seba smejeme, ale stopujeme ďalej. Trvalo to asi 4 minúty, kým nám zastavil pán v strednom veku na postaršom aute, tak trochu ironicky vo forde pick-up. Keď sa na to spätne dívam, bolo to úplne prirodzené, veď kto by nechcel zobrať do auta dvoch šťastných stroskotancov.
Pánko hovoril výborne po anglicky, niečo sme si porozprávali, potom dal hlasnejšie rádio a celou cestou si spieval španielske pesničky. Odviezol nás do našej štvrte, vystúpili sme a nadšene sme si kývali až kým nezišiel za horizont prvým výjazdom na kruhovom objazde. Doteraz veľmi rád spomínam na tento krásny životný príbeh.
Trvalo to asi 4 minúty, kým nám zastavil pán v strednom veku na postaršom aute. To na fotke nemáme. A vlastne táto fotka je z úplne iného dňa. Ilustračná.
Čo s načatým večerom
Doma sme si dali sprchu a večeru, po nej bilancujem škody. Mám spálenú plešinu, jednu nohu spredu, druhú zo zadu, štípe ma ksicht, členky a krk. Vyzerám ako červeno-biela zebra, tak som presvedčil Niku, že to zapijeme domácou. Nemá to rada, lebo ju dusí. Nika sa dusí z pálenky a ja sa huhňím z Niky ako kreslená postavička. Skvelý program na večer.
Pozeráme film o psovi v Japonsku, čo chodí čakať svojho pána na vlakovú stanicu, kým sa nevráti z práce nazad. Celý deň tam sedí, vrtí chvostom, nič nerobí a potom idú spolu domov. Baví ho to. Takto ho to baví 9 rokov, až mu postavili sochu. Tomu psovi, čo nič nerobil, nie tomu pánovi čo chodil do roboty. Ideme spať.
Deň nasledujúci
Dnes ideme hentam, čo neviem kde je, taký malý ostrov, sú tam tobogány, ryby vo vode, varia tam jedlo, čapujú pivo, miešajú drinky a má tam byť skvelo-veselo. Tak si predstavujem dovolenku, nie chodiť hore dolu ako ten pes z filmu. Stredne veľkou loďkou sa vezieme na ostrov, rybky od šťastia vyskakujú z vody, veselé sú. Ostrov urobili presne pre mňa.
Ostrov, kde rybky od šťastia vyskakujú z vody.
Vystúpime z loďky, celý personál ostrova je milý, každého vítajú, usmievajú sa na nás, dobré ránko, poďte ďalej. Nasleduje rýchla inštruktáž, tu vpravo je zipline, za ním jumping, ale nemôžete skákať v mokrých plavkách, lebo sa šmyknete, zlomíte si hlavu a to je zakázané. Vľavo je reštaurácia, tam pôjdete na raňajky a obed, za reštauráciou nájdete darčekový obchod, ktorým prejdete k tobogánom, odtiaľ k baru, tam vás opijú, za barom je pláž, lehátka a slnečníky. Vľavo od slnečníkov sa môžete potápať, vpravo šnorchlovať, vzadu vás povozíme na nafukovacom banáne za rýchločlnom a všeličo nájdete tam a všeličo iné inam. Prvý dojem spravený.
Prvý dojem spravený.
Nás, najväčších nadšencov, čo sme sa preplavili prvou loďou, vypustili do priestoru. Je nás päť a pol, vyberáme si najlepšie lehátka a miesto, ktoré splnilo všetkých dvesto kritérií, povoľujem gumu na plavkách a hor sa na raňajky. Obídeme páva, korytnačky a kamarátskeho kormorána, ktorý by ti pristál aj na hlave a sme na mieste.
Páv, asi sa tiež chystal na raňajky.
Teta sa ma pýta, čo si dajú pán urodzený, praženičku? Áno. Slaninku? Isteže. Aj syr, šunku, zemiačky pečené, ovocie, kávičku a koláčiky? Áno, áno, áno, áno. Ďakujem velice pekne. Aj palacinky si dajú pán veľkomožný? Nie, lebo vybuchnem, ale nech dajú Nike.
Praženičku? Áno. Slaninku? Isteže. Aj syr, šunku, zemiačky pečené, ovocie, kávičku a koláčiky.
Zjedol som Nikine palacinky, hladký priebeh a už útočíme na atrakcie. Zipline, fronta ako na vianočný guláš, ale keď si chceš ukradnúť naspäť detstvo, musíš pre to niečo spraviť.
Tento článok je štvrtým pokračovaním arubského denníka. PIATY DIEL nájdete TU. Všetky ostatné časti nájdete NA TOMTO MIESTE.
Prečítajte si viac od Hatera:
