Zipline
Zipline po raňajkách, to je lietajúci obézny superman, len namiesto plášťa veje vo vetre ofina. Niku to baví, ide ešte raz, ja som normal, počkám dole. Kým Nika stojí na výstroj v rade, vyšplhá sa po veži, stíham preklopiť jedno malé pivo. Supermanovské bzzzp trvá tri sekundy a je naspäť na zemi.
Horizontálny let meníme na vertikálu, rozhodneme sa vyskočiť do vesmíru na jump tyči. To je taká blbosť, kde ťa zaistia gumeným lanom o tyčky, čo vyzerajú ako žeriav, pod tebou nafúknu obrovský matrac a cieľom je skákať ako opica, tešiť sa jak malý a neodletieť na obežnú dráhu. Na to sú tam asi tie gumené laná. Všetko fajn, až kým netreba skončiť. Tyčky spustia dole, zrazu stojím na čiernom matraci, na ktorý celý čas pražilo slnko, kým som sa šťastne vycerený pretekal so soplom vo vetre, kto sa vyššie dostane. Kým ma chalan odopínal z istenia, zhoreli mi päty.
Supermanovské bzzzp trvá tri sekundy.
So zhorenými nohami sme šli na pivo, potom na pláž. Cestou znova stretneme páva, prekročíme korytnačky, ležíme na lehátkach, kúpeme sa v mori, spoko. Pri šnorchlovaní som videl rybu Dory z Hľadá sa Nemo.
Obed kvalitou nezaostával za raňajkami, naši ostrovní spolupútnici krochkajú, odfukujú, stále spoko. Po obede sme chceli rozvíjať ducha čítaním filozofickej literatúry, ale nakoniec sme išli jazdiť na banáne. Po banánoch na tobogány, boli sme na všetkých, zase detstvo. Ešte aj tie deti nám závideli, že nás to baví viac ako ich a tak som im ukázal, ako veselo skočiť vzorového pupkáča do 30 centimetrovej vody. Deti opakujú, plesknú sa do vody, špliechajú na ostatných, štípu ich oči, všetky plačú. Je to perfektné.
Tobogány, zase detstvo.
Salsa
Vodné športy sme vymenili za streetball. Vo férovom zápase 1 na 1, proti Nikiným 150cm som zaslúžene všetko vyhral, čo sme šli osláviť do baru. Tam si nás odchytila mladá blondína, že sme skvelí a preto nás musí naučiť tancovať salsu. Dobre, keď musí, tak musí. Tancovali sme suverénne najlepšie zo všetkých piatich zúčastnených a patrične sme boli ocenení búrlivými ováciami od najväčšieho publika, aké som kedy videl pri bande čudákov, čo si myslia, že tancujú, keď krútia zadkom s inštruktorkou pridusenou od smiechu.
Mlčať je zlato
Na záver ešte potisneme hamburger, hranolky a pivo. Dnes bol dobrý deň. Vravím Nike, takto sa má cestovať, nie dva dni po lese na túre chodiť a sucháre žrať. Nika vraví, že mám byť ticho.
Ešte obed, hamburgery som neodfotil.
Hamburgery zbližujú, našiel som parťáka Jake-a z Los Angeles keď sme spolu čakali na jedlo, predviedli sme ukážkový small talk, kto čo robí, kedy kto prišiel a kedy odchádza, čo je zmyslom života a že sa máme všetci dobre, všetko je v poriadku a ja si dám barbeque sauce extra.
Pred siedmou zacvendžal barman na lodnom zvone, že by rád namiešal posledné drinky, lebo nič netrvá večne. Zbalili sme si svoje veci, naposledy prekročíme korytnačky a nastupujeme do loďky, ktorá nás odvezie z ostrova. Znova sme sa stretli s Jakeom, tak som sa dozvedel, že v Los Angelos majú strašné zápchy. Chcel som im vysvetliť, aby jedli viac vlákniny, ale dnes už som svoj dobrý humor vyčerpal.
Ideme domov, už bude len horšie.
Tento článok je piatym pokračovaním arubského denníka. Keďže má ale Hater na zvyšok roka 2019 iné povinnosti, druhá polovica príbehov z Aruby bude online v prvej polovici 2020. Ďakujeme za priazeň a pochopenie. Zatiaľ si môžete prečítať prvé diely alebo 15 častí Haterových denníkov zo Srí Lanky.
