Deň druhý
Som v Amerike, prvý raz v živote. Taký dlhý let to bol, akoby som letel do vesmíru. V lietadle som dolámaný na cimpr campr. Aj sme sa opili, to bola podmienka a jedlo bolo celkom chutné. V letiskovej hale v Atlante som dolámaný na cimpr campr po druhý raz. Pristáli sme okolo 22:00, odlet na Arubu je naplánovaný na 8:00.
Prečkať na letisku bol zrejme môj nápad. V prvom rade sa mi nechcelo zháňať hotel, blúdiť metrom alebo sa naťahovať s taxikármi v noci a potom to isté absolvovať skoro ráno, aby sme prišli včas na letisko, stihli check-in a to všetko kvôli pár hodinám v hoteli. V druhom rade som si to predstavoval tak nejak veselšie, ako za mlada. Niečo na štýl, dáme si dajaké pivko, pretancujeme večer na niektorom poschodí, veď sme v Amerike, trochu pokecáme s pouličným gitaristom, ktorý bude hrať na konci terminálu 4C, skočíme na raňajky a hneď potom som úplne ready a celý fresh nastúpiť do lietadla.
No všetko je ináč. Že nebude žiadne disco som si odvodil, keď som videl ako zatvárajú obchod za obchodom mrežovanými bránami o pol dvanástej. K tomu ma prekvapil hlad, takže trebalo urýchlene usporiadať priority. Oskenoval som priestor ako Terminátor a lokalizoval posledné dva otvorené fastfoody o poschodie vyššie. S jasným cieľom, hlavou vzpriamenou a nebojácnym pohľadom sme odvážne vykročili v ústrety neistej budúcnosti na prvý schod eskalátora. Ten išiel neskutočne pomaly, tým úplne zabil naše bojové nasadenie, tak som si aspoň priložil pravú ruku na srdce. V záverečnom stúpaní som nežným sopránom zanôtil „This is Spartaa!!!“ a dotvoril tak celkovú atmosféru udalosti.
Víno z osemnásteho storočia a Nikine narodeninové čokolády.
Letisko a jeho možnosti
Hore sme mali dve možnosti. McDonald alebo nejaká americká variácia zmiešaných fastfoodov. Vybral som si variáciu. Ako posledný zákazník som úprimne odsúdil mladú predavačku so všetkými predsudkami, ktoré som dovtedy nadobudol. Dready po kolená, špinavá zástera, otrávený pohľad a žuvačka medzi zubami. Predtým ako to tu zavrie a pôjde domov pozerať Netflix a trochu zrelaxuje pri jointe, mi môže ponúknuť dva posledné kúsky pizze alebo mi ešte dokáže vyčarovať hotdog podľa vlastného výberu. Navolil som si k nim omáčky a zeleninu podľa farby a všetko prebehlo hladko. Boli to suverénne tie najhoršie hotdogy za celú moju interkontinentálnu hotdogovú históriu. A keďže do rána ďaleko a k tomu som drsňák, zjedol som ich všetky. Nika si nedala nič.
Lietadlová strava, lepšia ako hotdogy.
Prespali sme v letiskovej hale s ďalšími nadšencami takýchto nápadov, tak to vyzerá, že ľudia radi spia na letisku. Nika pobehuje po letiskovej hale s foťákom. Skáče na lavičky hore dole a cvaká. Je ako veverička, len namiesto orieškov zbiera fotografie. Mladosť, strmosť krokov, viete ako..
Ja som úplne zlomený. Dnes mám narodeniny, ale neoslavujem. Sedím tu na gauči a pozerám pred seba na kvety v obrovských kvetináčoch. Počítam tie malé hnedé guličky v nich, ktoré neviem, na čo sú. Nika mi darovala jablko. Už nezvládam znášať tieto mládežnícke výstrelky, nie som žiadny hippík a mám tristo rokov. A ešte sme si zabudli nabíjačky v kufri, asi aby sme si rýchlo vybili notebooky a mohli sa rozprávať o našom vzťahu. Idem na záchod, furt cestujem…
Tento článok je druhým pokračovaním arubského denníka. TRETÍ DIEL NÁJDETE TU. Chcete si prečítať aj prvú časť? Kliknite SEM.
Prečítajte si viac od Hatera:
