Keď som začiatkom januára zistila, že som (opäť) tehotná, moja radosť bola veľká, no opatrná zároveň. Určite to pozná každá žena, ktorá v prvých týždňoch tehotenstva prekonala spontánny potrat, ktorá o bábätko prišla v neskoršom štádiu tehotenstva alebo sa jej narodilo mŕtve dieťatko. Je to nielen veľká fyzická záťaž, ale najmä obrovská psychická rana. Vyrovnať sa s tým trvá každej žene iný čas, no všetky nás to poznačí a rovnako aj každé ďalšie tehotenstvo. Strach z opätovnej straty dieťatka sa nedá vypnúť a je tým najstrašidelnejším, aký som doteraz zažila. Ako sa s ním popasovať, ako zvládnuť tehotenstvo po potrate a aké bolo to moje tehotenstvo?
Na našej ceste k vytúženému dieťatku som bola ochotná urobiť všetko. Dala som výpoveď v práci, ktorá ma deptala, upravila som stravu, obmedzila som na minimum milované víno, zmenila som gynekológa, naštudovala som si, aké vyšetrenia by som po potrate mala absolvovať. Viac som o tom spísala v článku TEHOTENSTVO PO POTRATE: ČO ROBIŤ A KDE HĽADAŤ POMOC.
Čo som však podcenila, bola psychika, ktorá v celom tomto procese tiež zohráva veľkú úlohu. Dlho som sa týrala otázkami, kde som urobila chybu, prečo sa nám to deje a analyzovala som každú vec, ktorú som v tehotenstve urobila (alebo neurobila), a ktorá mohla viesť k potratu. Stálo ma to veľa energie, síl a dokonca aj priateľstiev, lebo som sa uzavrela do seba a na čas prestala komunikovať s okolím. Na pár týždňov dokonca aj s vlastnou rodinou. Bola som večne smutná, zamyslená a po čase som začala liezť sama sebe na nervy. V istom štádiu som si povedala, že stačilo, takto sa predsa ďalej žiť nedá. Všetky priateľstvá sa mi síce nepodarilo obnoviť, ale našla som stratenú chuť do života a prestala som sa upínať na víziu tehotenstva. Keď som potom v januári zistila, že som tehotná, zaumienila som si, že sa pokúsim udržať si toto pozitívne nastavenie. Niekedy sa mi to darilo viac, inokedy menej, ale dnes som presvedčená, že sila myšlienky je väčšia, ako som si kedy bola ochotná priznať.
AKO PREBIEHALO MOJE TEHOTENSTVO
V tomto článku vám priblížim, ako prebiehalo moje tehotenstvo, ako som sa cítila po fyzickej aj psychickej stránke, nakoľko od vás tieto otázky, najmä na Instagrame, často dostávam. Chcem však upozorniť, že každá sme iná, máme inú východiskovú situáciu aj diagnózu, takže moje tehotenstvo nič nenaznačí o priebehu toho vášho. Možno sa ale v niektorých veciach nájdete a možno vám pomôžu niektoré z mojich tipov, ako prekonať obavy či niektoré z fyzických zmien a komplikácií.
PRVÝ TRIMESTER
Pozitívny výsledok na tehotenskom teste ma neprekvapil, to, že som tehotná, som tušila ešte pár dní predtým, ako som si ho urobila. V rámci akéhosi pudu sebazáchovy som sa však tentoraz ku gynekológovi neponáhľala. Ak ste v minulosti prekonali potrat, viete, že vidieť v jeden moment na monitore biť srdiečko a o pár dní už nie, vás úplne rozloží.
Môže to znieť drsne, ale moja rada preto znie – nechoďte hneď ku gynekológovi, radšej pár týždňov počkajte. Viete napríklad, že až približne 70 percent tehotenstiev končí včasným potratom? Niektoré veľmi skoro – okolo piateho alebo šiesteho týždňa, vtedy hovoríme o biochemickom tehotenstve. Prekoná ho mnoho žien, no zachytia ho väčšinou len tie, ktoré sa o bábätko snažia a tehotenský test si robia hneď prvé dni po meškajúcej menštruácii. Bežne si žena toto tehotenstvo ani nemusí všimnúť a považuje to len za omeškanie menštruácie.
Lieky aj injekcie do brucha
Kam som sa ale hneď vybrala, bola moja hematologička. Po poslednom potrate a stále nezistenej diagnóze sme sa dohodli, že ihneď po otehotnení nasadíme preventívnu liečbu. A tak som od nej v piatom týždni tehotenstva odchádzala s receptom na injekcie a inštrukciou, že si ich mám denne pichať do brucha. Predbežne do konca prvého trimestra. Išlo o liek, ktorý slúži na predchádzanie tvorby krvných zrazenín v krvných cievach. Nakoniec som ho brala do 20. týždňa, takže až štyri mesiace. Bolo to nepríjemné, na bruchu som mala samé modriny a hrče, ktoré boli na dotyk boľavé.
Okrem toho som dostala aj tabletky na zníženie rizika potratu, ktoré majú viacero nežiaducich vedľajších účinkov. U mňa sa prejavili len silné nevoľnosti a bolesti hlavy, no ženy na diskusných fórach uvádzali aj silné kožné alergie, nekontrolované priberanie či dokonca rozvoj depresie.
Tip: Ak aj vám predpíšu podobné injekcie ako mne, poproste niekoho o asistenciu pri ich aplikácii. Vy sa snažte dvoma rukami urobiť na bruchu čo najväčšiu kožnú riasu, vďaka ktorej bude vpich menej bolieť. To sa vám bude hodiť najmä pri dlhodobom užívaní lieku, lebo po pár týždňoch už opakovane vpichujete na tie isté miesta, čo môže byť veľmi bolestivé. A injekciu vždy smerujte na kožnú riasu kolmo, ide tak dovnútra omnoho ľahšie.
V priebehu ôsmeho týždňa som sa vybrala k svojmu gynekológovi, ktorý moje tehotenstvo potvrdil s tým, že zatiaľ vyzerá všetko v poriadku. Domov som odchádzala s prvým obrázkom nášho dieťatka. Bola to vlastne len akási nič nehovoriaca machuľa, ale rozhodne to bola tá najkrajšia machuľa, akú som kedy videla. O dva týždne neskôr som dostala tehotenskú knižku a s malou dušičkou verila, že tentoraz to dotiahneme do finále. Túto moju vieru ešte posilnili výsledky prvého veľkého skríningu z konca prvého trimestra, podľa ktorého bolo naše bábätko úplne „tabuľkové“. V prvom trimestri tiež drobček dostal svoje „indiánske meno“, keďže sme ešte netušili, či to bude chlapček alebo dievčatko. A tak sme bábo začali volať Hrášek.
Nevoľnosti, chudnutie a paranoje
Po nasadení liečby som sa začala cítiť mizerne. Mala som silné nevoľnosti, pre ktoré som nemohla dostať takmer nič do žalúdka. Prvé štyri mesiace som jedla len mandarínky, pomaranče a suchý chlieb. Začala som chudnúť, počas prvého trimestra išli dole vyše dve kilá. Na bábätko to našťastie vplyv nemalo a ja som len dúfala, že po vysadení liekov sa to zlepší, čo sa potom stalo vlastne zo dňa na deň. Okrem toho si ma našla aj únava, ale tá je pre prvý trimester typická, takže ma nijak nevyviedla z miery.
Omnoho horšie na tom bola moja psychika. Jednoducho som sa bála, aby toto tehotenstvo neskončilo ako tie pred ním. Večer som si líhala do postele s tým, že som prosila Boha, vesmír aj karmu, aby som aj ráno vstala tehotná. Ráno som zas vždy pred tým, ako som vyliezla z postele, prosila rovnakú trojicu, aby bolo všetko v poriadku. Niektoré noci som nespala vôbec a uvažovala som, či a ako zvládnem ďalší potrat. A či som hodná materstva a podobné nezmysly. Veľmi ma to vyčerpávalo, najmä asi fakt, že som to dusila v sebe. Uľavilo sa mi až po tom, čo som sa s týmito pocitmi zdôverila Karolovi. Bol pre mňa neskutočnou oporou a odvtedy sme už každý môj strach prežívali spolu. To radím aj vám – nedržte v sebe svoje pochybnosti, strachy, nájdite si niekoho, komu sa môžete vyrozprávať. Mnohé ženy, ktoré otehotneli po potratoch, prežívali v ďalšom tehotenstve enormný stres, čo sa u niektorých rozvinulo až do veľkých depresií. Nie je hanba poprosiť o pomoc.
Ďalším stresom, ktorý som si zbytočne vyvolávala, bol prehnaný záujem o stravu a kozmetiku, ktoré v tehotenstve údajne škodia. Prečítala som desiatky článkov a po každom ďalšom som bola len viac a viac zmätená, keďže si navzájom odporovali. Aj preto som sa rozhodla urobiť veľký rozhovor s odborníčkami zameraný na používanie kozmetiky v tehotenstve, aby boli všetky informácie pokope a najmä, z hodnoverných zdrojov. Tento rozhovor nájdete TU.
A čo mi v prvom trimestri (a neskôr) robilo radosť? Mobilná aplikácia Pregnancy+, ktorú som si stiahla v deň, keď som dostala tehotenskú knižku. V nej som začala sledovať, ako sa bábätko vyvíja, veľkosť akej zeleniny či ovocia práve dosahuje a iné zaujímavé informácie. Odporúčam ju stiahnuť každej budúcej mamke.
DRUHÝ TRIMESTER
Na prelome prvého a druhého trimestra naplno prepukla pandémia, do našich životov vstúpil strach a obmedzenia. Pre mňa, ako tehotnú ženu po predošlých potratoch, ktorá sa od prvej chvíle prehnane pozorovala, to bolo veľmi náročné obdobie. Bála som sa, že „to“ dostaneme a aký dopad to bude mať na moje tehotenstvo a Hráška v brušku. Vtedy ešte neboli známe nijaké prípady tehotných žien s koronou, všetko to bolo nové a trochu desivé. Celý mesiac som vôbec nevyliezla z bytu, Karol chodil iba do obchodu, nákupy robil v rúšku, rukaviciach, všetko sme poctivo dezinfikovali a jeho oblečenie prali po každom nákupe. Až neskôr sme sa odhodlali aspoň na prechádzky v prírode, pobyt za štyrmi stenami bytu mi už liezol na mozog.
Aj moje návštevy u lekára boli úplne iné, ako som si predstavovala. Karol mi nemohol robiť spoločnosť, takže Hráška na ultrazvuku nevidel. Nie iba na začiatku tehotenstva, nevidel ho ani raz, keďže v tomto smere sa obmedzenia za celý čas neuvoľnili. V podstate bola celá jar smutná a úplne iná, ako sme plánovali. Na konci marca obaja s Karolom oslavujeme narodeniny, tento rok som mala tridsiatku a plánovali sme veľkú rodinnú oslavu. Práve počas nej sme chceli všetkým oznámiť, že budeme mať bábätko. Oslavu sme museli zrušiť, no stále som dúfala, že sa situácia zlepší a že sa všetci čoskoro stretneme. No k tomu sa neschyľovalo a tak sme stáli pred otázkou, či budeme ešte čakať alebo to rodine oznámime online. Bola som už na konci piateho mesiaca a ešte vôbec nikto nevedel, že som tehotná. Bolo mi to ľúto, tak veľmi som sa tešila, ako sa z bábätka budeme radovať s našimi najbližšími a priateľmi. Situáciu sme však museli prijať a boli sme vďační, že Hrášek rastie a vyzerá to tak, že v septembri sa konečne staneme rodičmi. Dohodli sme sa, že počkáme na morfologický ultrazvuk a potom vymyslíme, ako to oznámime rodine.
Morfologický ultrazvuk aj milosrdné lži
Už pár dní pred „morfológiou“ som bola veľmi nesvoja. To je to dôležité vyšetrenie, ktoré sa robí okolo 20. týždňa, na ktorom bábätko kompletne premerajú, skontrolujú mu orgány a odhalia vývojové chyby, na ktoré sa nedá prísť na prvom skríningu. Keďže som pre potraty veľa čítala a riešila ich možné príčiny, vedela som o množstve diagnóz, ktoré toto vyšetrenie môže odhaliť. Na pohode mi nepridával ani fakt, že tam budem musieť ísť sama. Prijať zlé správy je vždy ľahšie, keď vás za ruku drží blízka osoba. Karol však musel sedieť v aute a je mi jasné, že bol minimálne rovnako nervózny ako ja. Našťastie to dopadlo dobre, lekár mi oznámil, že bábo sa má v brušku výborne, rastie príkladne a všetky orgány má úplne v poriadku. Myslím, že ten balvan, ktorý zo mňa spadol, som tam v tú chvíľu počula. Na tomto vyšetrení som sa tiež dozvedela pohlavie, keďže dovtedy bol Hrášek otočený na každom ultrazvuku zadkom dopredu.
Vďaka týmto dobrým výsledkom aj kontrole na hematológii mi konečne vysadili všetky lieky a ja som sa začala cítiť lepšie. Prestal ma bolieť žalúdok, ale začala ma neznesiteľne páliť záha. Rozhodla som sa ale, že sa pokúsim všetko to nepríjemné potlačiť a budem sa naplno tešiť zo zdravého synčeka. V tom čase mi konečne začalo rásť bruško, zacítili sme prvé pohyby a celé tehotenstvo bolo zrazu akési skutočnejšie. No stále o ňom nikto nevedel. A tak sme zorganizovali prvé fotenie s bruškom, aby sme našim mamkám dali aspoň pár fotiek na pamiatku, keďže osobne sme sa s nikým stále nestretli. A tiež sme vymysleli vtipný spôsob, ako to oznámime.
Karol mi urobil fotku v úzkych šatách, pod ktorými sa už celkom výrazne črtalo tehotenské bruško. Tú poslal do nášho veľkého family chatu s otázkou, či si Nika tie nové šaty má alebo nemá nechať, lebo sa jej zdá, že počas karantény trochu pribrala. A tu na rad prišli milosrdné lži od našich najdrahších, že mi to veľmi pristane a že som vôbec výrazne nepribrala. Keď sme potom vyšli s pravdou von, aspoň jedna švagriná sa priznala, že mi chcela napísať, že mi tie šaty trochu neesteticky zvýrazňujú brucho, ale nechcela sa ma dotknúť. Rada – ak niekto, koho máte radi, vyzerá v oblečení zle, radšej mu to povedzte, ako by ste ho mali nechať ísť medzi ľudí. Keď ma raz v novom kabáte videl šesťročný synovec, sfleku sa ma opýtal, či sa v ňom nehanbím chodiť von. Detská úprimnosť nadovšetko!
Moje tehotenstvo je už verejné
So vstupom do šiesteho mesiaca sme tehotenstvo oznámili aj verejne. Dlho predtým sme ale rozoberali, ako to urobiť. Nebola som si úplne istá, či chcem zverejniť náš príbeh, ale zároveň som nechcela byť ďalšou ženou, pre ktorú sa iné budú cítiť mizerne. Ono to na Instagrame niekedy vyzerá, že otehotnieť a priviesť na svet zdravé dieťa je tá najsamozrejmejšia vec na svete. Ja sama som sa deptala vždy, keď nejaká blogerka či celebrita oznámila tehotenstvo. Mala som pocit, že to ja jediná som neschopná a že tie potraty musia byť moja vina, keďže každej inej žene sa očividne darí otehotnieť a svoje tehotenstvo aj udržať.
Ani na minútu mi nenapadlo zamyslieť sa, či polovica tých žien neprešla rovnakou cestou ako ja. A preto som sa rozhodla o náš príbeh podeliť. Aby som aspoň trochu zbúrala to tabu okolo straty bábätka. Na moje prekvapenie, dostala som stovky správ, aj od mojich kamarátok, že prechádzajú alebo prešli rovnakou cestou. To ma motivovalo založiť komunitu Druhý koniec dúhy s ambíciou otvoriť v spoločnosti tému o problémoch s plodnosťou. Keďže mi ale chodili správy od žien, ktoré o bábätko prišli aj vo vysokom štádiu tehotenstva či dokonca pri pôrode, musela som si od tohto projektu dať pauzu, kým neporodím, lebo mi to robilo psychicky veľmi zle. Teraz sa k tomu chcem opäť vrátiť, lebo si myslím, že viac ako interrupcie by sme mali riešiť to, ako pomôcť párom, ktoré po dieťatku túžia, no na ceste k nemu sa im nedarí.
TRETÍ TRIMESTER
Ak odhliadnem od tráviacich ťažkostí a pálenia záhy, moje tehotenstvo bolo v podstate bezproblémové. Netrápili ma hormonálne výkyvy ani žiadne tehotenské nálady, nebola som plačlivá, urážlivá, vzťahovačná, vznetlivá či ostrá. Teda nie viac ako bežne. Ani Karol na mne nepozoroval žiadne emočné výkyvy, za čo som vďačná, lebo viem, že nejednu ženu hormóny v tehotenstve poriadne potrápia.
Aj po fyzickej stránke som sa cítila výborne – mala som super kondičku, nezvykla som sa zadýchať či nevládať. V podstate až do týždňa pred pôrodom som sa cítila fantasticky a plná sily, na piate poschodie som vyliezla bez prestávky či zadýchania. Naplno som pracovala ako pred tehotenstvom, nebola som unavená ani ospalá. Jediné, čo ma občas trápilo, keď bolo veľmi horúco, boli opuchnuté chodidlá a prsty na rukách. Karol sa mi smial, že mám nohy ako krokodíl. Nekomfortne som sa začala cítiť až týždeň pred termínom, keď mi bruško už v noci celkom zavadzalo, keď som sa chcela obrátiť zo strany na stranu. Tiež mi robilo problémy pri vstávaní z postele, čo ma rozčuľovalo, keďže som v noci musela ísť niekoľkokrát na toaletu. Príroda to ale podľa mňa zariadila takto preto, aby sme pred strachom z pôrodu uprednostnili túžbu zbaviť sa tej záťaže.
V auguste sme ešte s Hráškom v brušku absolvovali dve svadby a všetci sa čudovali, ako vládzem do rána tancovať. Dostávala som však čoraz častejšie pripomienky, že mám príliš veľké brucho. Tie ma síce nerozhodili, ale liezli mi na nervy. Keď máte meter päťdesiat, tak to bruško tesne pred pôrodom asi vyzerá väčšie ako na žene, ktorá je od vás o tri hlavy vyššia.
Moje tehotenstvo sa blíži do finále
V treťom trimestri sme dávali dokopy výbavu pre Hráška, skôr sme sa do toho nepúšťali. Tiež sme vyupratovali byt a ja som si chystala veci do pôrodnice. Respektíve, veľa som o tom hovorila, no reálne som si tašku zbalila len pár dní pred termínom pôrodu. Dokonca som na blog spísala aj praktické ZOZNAMY NA BALENIE do pôrodnice a to ešte predtým, ako som sa sama zbalila.
Koncom augusta sme absolvovali ešte jedno fotenie s bruškom a chodili sme denne na prechádzky. Byť v pohybe, ak vám to zdravotný stav dovolí, je podľa mňa jedna z najlepších príprav na pôrod. V rámci nej som sa dala tiež na bylinky – čo a ako nájdete uložené vo výberoch na mojom Instagrame ako „Pôrod – bylinky“. Absolvovala som poslednú poradňu u môjho gynekológa, vybrala som si pôrodnicu a už som len čakala na ten deň, ktorý prišiel neskôr, ako bolo plánované. O tom vám ale napíšem niekedy nabudúce.
S láskou,
