Hoci problémami s otehotnením či donosením dieťaťa trpí vo svete čoraz viac párov, tehotenstvo sa vo všeobecnosti stále považuje za niečo samozrejmé. Viete, to sú také situácie, keď si nájdete partnera, ten vás požiada o ruku a už na svadbe sa vás hostia pýtajú, kedy bude dieťa. No o tom, kedy a či vôbec, zďaleka nerozhodujeme my. Možno keby sa okolo problémov s (ne)plodnosťou zbúralo to zbytočné tabu, spoločnosť by si uvedomila, že tehotenstvo nie je ako jedlo na objednávku. Viac na túto tému som napísala v SAMOSTATNOM ČLÁNKU.
Teším sa, že moje pozvanie na rozhovor prijala Mirka Seňková, autorka projektu Dúhová Mama, ktorá, podobne ako ja, prekonala potraty a rozhodla sa o nich verejne prehovoriť. A podporiť aj iné ženy a páry, ktoré touto cestou prešli či prechádzajú tiež. Lebo informácií, rád a podpory nie je nikdy dosť.
Ahoj, Mirka. V prvom rade sa ti chcem poďakovať, že si si našla čas na tento rozhovor a že si ochotná podeliť sa o svoj príbeh a svoje myšlienky. Ako sa dnes máš?
Ďakujem, Veronika, veľmi pekne za pozvanie. Práve takéto „obyčajné“ a autentické rozhovory prispievajú k tomu, aby tabu okolo potratov prestalo byť tabu.
Skús nám v krátkosti predstaviť svoj projekt Dúhová Mama. O čom je a komu je určený?
Tento projekt som založila na podporu žien, ktoré si prechádzajú či prešli stratou dieťatka, alebo sa im dlho nedarí otehotnieť. Mojou víziou je nielen hovoriť nahlas o potratoch, ale vytvárať aj bezpečné prostredie na zdieľanie našich skúseností bez posudzovania a porovnávania sa. Určite termín dúhové dieťatko poznáš (z anglického rainbow baby). Nazýva sa tak dieťatko, ktoré k nám príde po „búrke“ a jeho mama, dúhová mama. Pre mňa však projekt Dúhová Mama predstavuje každú mamu, ktorej cesta k materstvu trvá oveľa dlhšie ako by si priala a stretnúť ju môžu rôzne búrky. Potraty, neplodnosť, umelé oplodnenie…
Spontánnymi potratmi si si prešla v roku 2016. Čo z toho, čo vieš dnes, by ti pomohlo vedieť už vtedy?
Spontánnym potratom som si prvýkrát prešla v roku 2016. Vtedy som sa hneď vrátila naspäť do práce, aby o tom nikto nevedel a všetko vyzeralo v poriadku. Keď som za pár mesiacov v roku 2017 potratila druhýkrát (jednalo sa o mimomaternicové tehotenstvo s odstránením jedného vajcovodu), vypísala som sa rovno na mesačnú práceneschopnosť. Potrebovala som byť sama. Okolie sa na mňa síce čudne pozeralo, prečo sa zatváram doma a nejdem do spoločnosti, ale intuitívne som cítila, že práve toto potrebujem. Návod na to, ako si žena potrebuje spracovať takú traumatickú udalosť akou je strata dieťatka, a je jedno v ktorom týždni tehotenstva sa to udeje, nedostane totiž pri odchode z nemocnice. Teraz už viem, že jediný návod ako „správne“ smútiť a odovzdať sa tej bolesti, aby mohla byť postupne prijatá a vyliečená, je riadiť sa svojou intuíciou a neporovnávať sa s ostatnými ženami, pretože každej z nás vyhovuje niečo iné a každá potrebujeme na plné integrovanie smútku do každodenného života rôzne dlhý čas. Pre niekoho to bude mesiac, pre iného mesiace. A je to absolútne v poriadku. Žiadna tabuľka na to neexistuje. Mne osobne to trvalo skoro rok a pol, aby som bola pripravená pokúšať sa o ďalšie dieťatko.
Podľa najnovších výskumov sa počet párov, ktoré prekonajú spontánny potrat v prvom trimestri, blíži až k 50 percentám. Aj napriek tomu sa o tejto téme takmer nehovorí. Prečo je to podľa teba tak?
Osobne tam vidím viacero faktorov. V našej spoločnosti je, bohužiaľ, ešte stále rozšírený názor, že prvý trimester je taká “skúška“, či sa plod udrží alebo nie, a nepovažuje sa za plnohodnotné dieťatko. Možno to súvisí aj s tradičným oznamovaním tehotenstva po 1. trimestri, pretože skôr sa to neodporúča. A práve kvôli tejto dogme, okolie často ani netuší, že žena prišla o dieťatko, lebo to ešte nestihla oznámiť svojim najbližším. Zostáva tak v izolácii, bez podpory a sama. A ak nedostaneme šancu zdieľať svoje pocity, ako potraty naozaj vnímame, že je to pre nás traumatizujúca záležitosť, nemôže sa to zmeniť ani v spoločnosti. A pritom už existuje štúdia, ktorá potvrdila, že skoro 40 percent žien, ktoré prišli o svoje dieťatko spontánnym potratom alebo mimomaternicovým tehotenstvom, teda pred ukončením 12. týždňa tehotenstva, zažívali ešte aj po 3 mesiacoch postraumatickú stresovú poruchu. Podľa mňa je to veľmi smutné, že musíme mať v ruke štúdie, aby sa začalo hovoriť o tom, že to môže byť inak. Na druhej strane, v našej spoločnosti nevieme, ako pracovať so smútkom. A preto často použijeme zraňujúce slová v domnení, že pomáhame, len aby sme nerozvíjali konverzáciu, ktorá je pre mnohých ľudí nekomfortná.
Mnohé ženy sa mi zdôverili, že o svojej skúsenosti s potratom mlčia, pretože sa za ňu hanbia a považujú ju za svoju vlastnú chybu, zlyhanie. V čom podľa teba pramenia tieto pocity?
Ja osobne vnímam rozdiel medzi pocitom viny, ktorý pramení z nášho vlastného presvedčenia, že sme spravili niečo zle, a pocitom hanby, ktorý v nás vyvolá okolie tým, že zamietne náš akýkoľvek pokus o konverzáciu bagatelizovaním pod koberec. Nepoznám ženu, ktorá by nepocítila aspoň na chvíľu zlyhanie. Je to normálne. Tento pocit je bohužiaľ “podporovaný” tým, že nemáme v ruke jasný dôkaz, prečo sa to stalo. Dopátrať sa ho, špeciálne pri skorých potratoch, je často nemožné. A preto nás zaplavia pochybnosti o našich posledných aktivitách (jedlo, pitie, pohyb, …), pretože je normálne, že hľadáme odpoveď na otázku, prečo sa nám to stalo. Potrebujeme vedieť, čo robiť nabudúce inak, aby sa to nezopakovalo. Naopak, cítiť hanbu nie je normálne. Pocit hanby v nás vyvolá práve naše okolie. Ako? Jednoducho “dobrými” radami, aby sme na to prestali myslieť, aby sme nehľadali príčinu, aby sme sa pohli ďalej, aby sme toľko nesmútili, netrápili sa a podobne. A my tomu uveríme. A keďže krátko po potrate často ani my samy nevieme, čo cítime, pretože na stratu dieťatka sa nedá vopred pripraviť, prijmeme nejaký vymyslený model “správneho” smútenia a začneme sa s ním porovnávať. A práve vtedy vzniká pocit hanby, že nie sme v poriadku. Pritom je to úplne smiešne, pretože reagujeme normálne na nenormálnu situáciu.
Psychika ženy po prekonanom potrate môže byť veľmi krehká. Na koho sa má obrátiť, keď má pocit, že sa s tým nezvláda vyrovnať sama?
Ak cíti, že potrebuje terapeuta alebo psychológa, je to absolútne v poriadku. Ako som spomínala, môžeme prechádzať postraumatickou stresovou poruchou a ani si to neuvedomovať. Ak však máme v okolí dostatočne empatickú osobu, ktorá vie naozaj počúvať a zdržať sa akýchkoľvek nevyžiadaných rád, často taká osoba pomôže oveľa rýchlejšie. Niekedy aj “obyčajná” ženská skupina, pokojne aj online, kde sú ženy s podobnými skúsenosťami, je tou najlepšou podporou, pretože takéto ženy “vedia”. Keď som zakladala svoju súkromnú skupinu na Facebooku a pozývala do nej žienky, ktoré si prešli potratom, aby zdieľali svoj príbeh, sama som bola ohromená, ako sa my ženy vieme navzájom podporiť a uvoľniť, ak sa cítime bezpečne. A o to presne ide. Pri kom sa cítime bezpečne a kto s nami rezonuje, to bude ten správny človek, pri ktorom si dovolíme otvoriť sa a ukázať tak svoju zraniteľnosť, ktorá nás koniec koncov lieči. A na to by sme nemali zabúdať. Máme plné právo požiadať o pomoc, pretože žiadna žena by si stratou dieťatka nemala prechádzať sama.
A čo v prípade, keď vo svojom okolí podporu nenájde? Je to smutné, ale tieto situácie sa stále zvyknú zľahčovať, dokonca niekedy aj vlastnými partnermi.
Ak ju nenájde vo svojom okolí, môže hľadať v online svete. Bude mi cťou ak sa žienky pridajú do našej uzavretej facebookovej skupiny pod stránkou Dúhovej Mamy. A čo sa týka partnerov, to je veľmi dobrá otázka. Muži smútia inak ako ženy. Ja osobne by som to nenazvala zľahčovaním, pretože nás milujú a chcú nás ochrániť, len nevedia, ako na to. Tiež na to neexistuje nejaká príručka. A muži a ich proces smútenia je ešte väčšie tabu. Tým, že svoje emócie nedávajú najavo tak ako my ženy, to ešte neznamená, že sa ich to nedotklo a nezranilo tiež. Aj muži smútia.
Môže podľa teba podlomená psychika, prípadne až upadnutie do depresie, ovplyvniť ďalšiu schopnosť otehotnieť?
Jednoznačne. Naše telo je veľmi dobre stavané, aby prežilo krízové stavy. A prvé, čo vypína, pretože to nepotrebuje k prežitiu, je práve reprodukčný systém. Otehotnenie však nie je zložené len z fyzickej časti, ale aj emocionálnej, mentálnej či energetickej. A ak vyliečime telo, ale stále máme “bordel” v hlave či emóciách, otehotnieť môže byť problém.
Máš pre ženy aj nejaké konkrétne tipy, ako sa vyrovnať so stratou, nabrať „odvahu“ na ďalšie tehotenstvo a prekonať strach z možného opätovného potratu?
Jednoduchý návod či 10-bodový zoznam, ako sa vyrovnať so stratou dieťatka, podľa mňa neexistuje. Už len preto, že každý to prežívame inak a každý inklinujeme k inému typu liečenia svojho tela a duše. Mne osobne trvalo skoro rok a pol, kým som nabrala odvahu začať sa pokúšať o dieťatko znova a to som si prešla rôznymi terapiami. Čo ale vždy pomáha, je rozlúčkový rituál. Mala som možnosť vidieť to už veľakrát. Samozrejme až vtedy, keď sa žena bude na to cítiť pripravená. Môže sa dohodnúť s niekým, aby ju takýmto prechodovým rituálom sprevádzal alebo si ho intuitívne spraví doma. Niekedy stačí napísať svojmu dieťatku aj rozlúčkový list a energeticky sa prečistí veľa vecí. Čo by som však určite neodporúčala, je vrhať sa za každú cenu do ďalšieho tehotenstva, len aby sme na to zabudli. Nespracovaná trauma nás skôr či neskôr dobehne. A ako prekonať strach z opakovaného potratu, tak to by som aj ja chcela vedieť. Z mojej skúsenosti môžem zatiaľ povedať, že jediné, čo vieme spraviť, je prijať ho a naučiť sa s ním pracovať.
Jedna vec je vyrovnať sa so stratou a druhá nájsť akúsi cestu späť k sebe. Po prekonanom potrate často prichádza v prvej fáze hnev a pocit krivdy, no čoskoro sa premenia na akúsi nedôveru vo vlastné telo. Ako sa zbaviť pochybností o schopnostiach svojho tela, ako si začať opäť dôverovať a mať sa rada?
Často nám po skorej strate dieťatka hovoria, že do pol roka či roka otehotnieme znova, že je to bežné, čo je ten smiešny paradox, že vieme, že je to bežné, ale tam konverzácia končí. Ak tomu uveríme, môže nám to dodať dôveru. Na nejaký čas. Osobne si myslím, že pochybnosti a nedôvera vo svoje telo rastie ako plynú mesiace či roky a ďalšie tehotenstvo sa nedeje. A práve tam odporúčam a na svojej 4-ročnej ceste za dieťatkom mám odskúšané, že pomáha naladiť sa na náš ženský cyklus a začať objavovať jeho dary. Pretože aj keď možno nemáme kontrolu nad všetkým, čo sa nám deje, nad svojimi emóciami kontrolu máme. A je na nás, či ich začneme spoznávať (počas každej jednej fázy nášho cyklu) a prestaneme sa v nich cykliť alebo odovzdáme absolútnu kontrolu strachu. A ako si sama načrtla, emócie vedia byť veľmi silným blokom a naším vlastným protihráčom v ďalšom otehotnení.
Na svojom blogu si otvorila aj tému šestonedelia po potratoch. Čo to vlastne je?
Potraty, podobne ako pôrody, majú svoje šestonedelie a mali by sme k tomuto obdobiu regenerácie nášho tela pristupovať s rešpektom a úctou. Dopriať si čo najviac oddychu a nechať vyplavovať všetky emócie, ktoré prichádzajú. Žiadna emócia totiž nie je dobrá ani zlá. Každá je súčasťou našej cesty liečenia a integrovania (nie zabudnutia) straty nášho dieťatka do každodenného života. A niekedy šestonedelie trvá viac ako mesiac. Nie sú to preteky a nemali by sme sa ani v tomto medzi sebou porovnávať, komu sa ako rýchlo podarí prekonať toto ťažké obdobie.
Mnohé ženy sa po potrate až nezdravo zafixujú na „projekt dieťa“, čo sa môže negatívne podpísať nielen na ich psychike, ale aj na partnerskom vzťahu, priateľstvách, kariére. Ako nájsť správny balans medzi snahou otehotnieť a schopnosťou ďalej viesť normálny život? A mala by sa žena, aspoň niekde v pozadí, pripraviť aj na to, že sa jej možno nepodarí otehotnieť nikdy? Alebo si myslíš, že si treba držať len optimistický postoj?
Ja osobne to vnímam tak, že je dôležité zodpovedať si primárnu otázku: Prečo chcem dieťa? Lebo až dieťatko spraví môj život zmysluplným a bez neho nemá môj život význam? Lebo chcem utiecť od práce, ktorá ma ubíja? Lebo mi niečo v našom partnerskom vzťahu nevyhovuje a dieťatkom to možno zachránime? Lebo všetky moje kamarátky už majú deti a ja cítim tlak okolia? Ako by vyzeral môj život bez dieťatka? Viem si to vôbec predstaviť? Alebo chcem naozaj bezpodmienečne darovať život a verím, že robím najlepšie, čo aktuálne viem a že to úplne stačí, pretože si dieťatko nemusím zaslúžiť tvrdou prácou. Ak nemáme jasno v tom, prečo sa chceme stať mamou, možno pomôže baby detox. Dať si od snaženia pauzu a objavovať, sama aj spolu s partnerom, čo ďalšie nám v živote prináša radosť. Pretože keď sa držíme ako kliešť iba jednej predstavy, ako by náš život mal vyzerať, nemôžeme si cestu za dieťatkom užívať, ale naopak, len ju prežívame z mesiaca na mesiac.
Na záver mám ešte dve otázky zamerané na čitateľov, ktorých sa táto téma netýka priamo, ale ktorí vo svojom okolí majú pár, ktorý rieši tieto problémy. Ako reagovať, keď nám niekto z okolia povie, že prišiel o dieťa alebo že sa mu v snahe počať nedarí?
Namiesto automatického poskytovania rád a vyťahovania príbehov ďalších známych, ktorí sú na tom horšie, počúvať, pýtať sa, ako to zvládajú a byť pripravení na emócie, ktoré vás dostanú do diskomfortu. No to je práve to, čo pomáha asi najviac. Ozajstné počúvanie a zdržanie sa komentárov. Zahryznúť si v tej chvíli do jazyka. Vydržať ten pocit trápnosti či nepohody. To najcennejšie, čo vieme druhej osobe dať, je náš úprimný záujem o to, ako to prežíva a dopriať jej možnosť rozpovedať svoj príbeh so všetkým, čo k tomu patrí. Páry, ktoré prišli o dieťatko alebo sa im dlho nedarí otehotnieť, netreba ľutovať, ale postaviť sa ich príbehu s rovnakou odvahou, akú podstupujú oni, keď sa rozhodli s vami zdieľať svoj príbeh. Neutiecť z konverzácie. Lebo aj takého udalosti, bohužiaľ, k životu patria, aj keď by sme o nich radšej len čítali ako ich žili.
A naopak, ktoré sú tie najhoršie či najviac zraňujúce frázy, ktorým by sme sa v snahe pomôcť mali radšej vyhnúť?
Na túto tému som napísala krátky eBook Magické slová podpory po potratoch, pretože slová môžu zraniť a rovnako aj liečiť. No obyčajné „Je mi to ľúto“ a „Ako sa cítiš?“ sú často hodné zlata a napriek tomu ich počujeme málokedy. Pretože jedným z mnohých mýtov okolo potratov je aj to, že nechceme o tom hovoriť. Práve naopak, chceme, no na druhej strane musí byť empatický prijímač toho, čo hovoríme. Ak raz získame zlú skúsenosť, začneme si nahovárať, že naše zdieľanie nikoho nezaujíma, či dokonca obťažuje. Ani klišé “Všetko sa deje z určitého dôvodu a takto to malo byť “nepomáha. Naopak, je to opäť len sofistikovaná forma bagatelizovania. Kým to sama žena takto neprecíti a neprijme u seba ako niečo, s čím sa sama stotožňuje, je to stále len neúcta k jej príbehu a vytvára to u nej opäť zbytočne pocit hanby, že nie je v poriadku a mala by sa cítiť inak. Ženy, ktoré prišli o dieťatko, si zaslúžia obrovskú úctu a našu podporu. „Je mi to ľúto a ako sa cítiš?“, tam je vždy dobré začať.
Ďakujem Mirke za rozhovor. Jej blog nájdete TU a tiež ju môžete sledovať na Instagrame. Budúcu nedeľu sa môžete tešiť na rozhovor s mladou političkou Vlaďkou Marcinkovou, ktorá aktuálne čaká svoje prvé dieťa. Porozprávame sa o tom, aké je to byť tehotnou ženou vo verejnom priestore, o stereotypoch súvisiacich s tehotenstvom a materstvom, o tehotenskej diskriminácii aj o tom, prečo sa u nás stále pozeráme na pracujúce mamy cez prsty.
