Praktické postrehy z cesty: Prežije ten, kto sa dokáže najlepšie prispôsobiť. Priživuje ten, kto sa dokáže najtajnejšie najesť. Nežije ten, kto pochádza z bezdetnej rodiny.
Zdroj: Ľudia
P.S. Tento perex je tu len kvôli SEO a vôbec nesúvisí s textom. Okrem toho tu musia byť ešte slová „päť dolárov“. To je tak, keď dáte Haterovi niečo robiť…
Deň tretí alebo štvrtý
Včera sme konečne dokonali tento nepríčetný pútnický maratón. Potom som spal 12 hodín a to ani nie je moja najlepšia forma. Let z Atlanty do Aruby trval asi 4 hodiny. Ku mne si prisadla premotivovaná pani zo Severnej Caroliny, ktorá lieta na Arubu pomerne často, len tak, na dôchodok. Podobne ako u nás, keď cestujú seniori autobusom MHD na Zlaté piesky.
Pristáli sme a nikto netlieskal.
Nasleduje štandardná povinná jazda, vyzujte sa prosím, dajte si dole opasok pane, jednou rukou si držím gate, druhou vyberám kameru, vykladám notebook, žuvačky, kľúče, baterky, potápačskú výstroj, všetko im vadí. Prechádzam cieľovou rovinkou a ozýva sa slávnostné podozrievavé píp píp. Rovnako pompézne a hrdo slovansky posielam scanner do píp píp a absolvujem trestné kolo. Odhodím bedrový kĺb, vypľúvam plomby do tácky, vehementne trhám zo seba hodinky a vo vrecku nájdem sedem drobných. Všetkého sa vzdám a takmer nahý úspešne vstupujem do novej zeme.
Pred budovou letiska sa stretávame s našim dočasným landlordom, volá sa Andres. Mladý chalan v dobrej nálade, vysmiaty v klimatizovanom aute. Dá sa tušiť, že najbližších niekoľko dní budeme naj-kamky. S priateľkou si postavil sympatický dom na konci ulice, čo zatiaľ nemá meno. Nemajú ho dokončený, to znamená žiaden nábytok v jedálni, len kuchyňa a priestor. Nič nemať je praktické pri upratovaní. Andres pracuje v pivovare ako kontrolór kvality, na privítanie nám rozdáva pivá, tak sme ich otvorili a skontrolovali kvalitu. Na oplátku sme priniesli fľašu vína a stredne veľkú vzorku domácej pálenky, taktiež na kontrolu kvality. Bude dobre.
Svetlo na konci tunela dnes znamená večeru. Niekde a nejako. Keďže tu nič nepoznáme, vyhráva najbližšia reštaurácia Marina Pirate, čo sme zahliadli z auta cestou k Andresovcom. Bezhlavo, ale elegantne sa rútime k pláži s prestretými stolmi na móle. Dosť sa to tu hojdá, takže polievky v ponuke nemajú. Pod vami ryby, nad vami čajky, západ slnka za morom, ináč nuda vo veži a relatívne draho. Zajtra pôjdeme na pláž. Na pláž! Strih.
Dnes je zajtra
Zbalili sme si všetky haraburdy a vyrazili za bielym pieskom a modrou vodou. Cestou na pláž si kupujeme lístky v budove pri pláži na nasledujúci deň, na nejaký ostrov s atrakciami či čo. Takto nám predali biznis plán: odvezieme vás na ostrov, môžete všeličo jesť, piť až kým nevybuchnete, šmýkať sa na tobogánoch, jazdiť na banánoch a budete velice len spokojní. Večer vás vyložíme nazad na breh, aj vo vreci, ak nebudete vládať. My sme prikývli, že takto to máme bežne aj doma, zaplatili sme a mne sa dokonca aj videlo, že ďalší deň môže mať potenciál.
Ešte sme sa nezorientovali vo verejnej doprave a po slabej improvizácií začíname stopovať. O päť minút si krochkáme v cudzom aute a presúvame sa bližšie k moru. Rozložili sme sa v tieni pod palmou, nenápadne zatváram oči, ale stále to nie je ideálne. Nika furt s niečím otravuje, celá je od krému a od piesku a sa čertí a hučí. Sa nevie ani kúpať, spím, nechcem mať už nič spoločné s realitou.
Päť dolárov, koktejly a investori
Späť sa vyberieme autobusom, stále nezorientovaní vo verejnej doprave. Prvý autobus prišiel modrý, takže sme sa prehlasovali dva k nula, že taký môže byť. Autobusárovi sme vysvetlili, kam by sme veľmi radi dopravili naše zadky, zahľadel sa na oblaky a povedal, že nás vezme na autobusovú stanicu. Som mu odvetil, že dobre, a teda za koľko. Znovu sa zahľadel do diaľavy a vypočítal cenu na okrúhlych päť dolárov. Zrealizovali sme transakciu a už nás nadhadzuje na umelohmotných sedadlách. Onedlho sme vystúpil na stanici a veľmi sme si tým nepomohli. Stále v improvizačnom móde kráčame do obchodného centra kvôli bankomatu, zabezpečiť nejaké tie aktíva. Bankomat ti zje 4-5 dolárov, záleží od typu bankomatu a aký je hladný.
Obchodný dom je hodne posh, vlieva sa do neho rieka z mora. Môžeš tam prísť na loďke, kúpiť si dva diamanty a odplaviť sa naspäť do paláca. Všetky obchody sú už ale zatvorené, okrem jedného baru na prvom poschodí. Mám spálenú ľavú nohu spredu a pravé lýtko zozadu, neviem, ako sa to mohlo stať, čo je to za karmu. Príliš nezapadáme do barového konceptu a je to trochu vidieť. Suverénne sa prechádzam v plavkách a vo vyťahanom tričku so svojimi dvojfarebnými nohami po terase. Paničky si sedia za stolmi, robia dámy, mladé baby ležia na lehátkach, popíjajú koktejly, no a postarší investori sa čľapkajú v bazéne, zatiaľ čo im šéfkuchár pripravuje steak na grile na medium rare. Ja som opretý o zábradlie na terase s výhľadom na more a mám spálené nohy. Život je stand-up.
Tento článok je tretím pokračovaním arubského denníka. ŠTVRTÝ DIEL NÁJDETE TU. Všetky ostatné časti nájdete NA TOMTO MIESTE.
Prečítajte si viac od Hatera: