4:40 Nike zvoní budík, 5:30 odchádzame. Táto nová informácia posúva poznanie do inej perspektívy a mňa do tmy. Nika vstala, ja som zamotaný v sieťke proti hmyzu a vzdávam sa bez boja. Počkám, kým ma príde niekto vyslobodiť. Spím.
Ranné vtáča
Vonku je ešte tma, stretneme sa s Romanom pri aute, no sme len traja. Kausika je v mojom tíme. Zaspal, tak sme ho šli zobudiť. Podobne ako ja, stále nemá otvorené oči. Obliekol sa do piatich sekúnd cestou k autu, jedna šľapka na nohe, druhá v ruke. Srandovný chalan. V centre mesta sme si presadli do džípu. Ťažko sa mi existuje, pomaly začína svitať, ale v kraťasoch je hrozná zima, tak sa hrabem v ruksaku a hľadám mikiny. Džíp v zadnej časti nemá okná, takže žiadne „ňuňuňu, trošku vám prikúrim, nech vám nemrznú tie európske zadky“ sa nekoná. Ale môžete si robiť fotky do zbláznenia s polmetrovým objektívom. Zmestí sa sem asi 6 ľudi aj s objektívmi.
Vodiča táto práca veľmi nebaví, to sa mu nedivím, voziť turistov skoro ráno do džungle nie je nijaký dream job. A je to celkom cítiť. Nebojí sa žiadnej jamy, vzadu nás statočne nadhadzuje, lietame zo strany na stranu a to nebaví ani mňa. Nika kričí, že nevadí a teší sa na safari. Šofér si to ženie po asfaltke, akoby na konci cesty videl svoju desiatu. Za jazdy tu fúka ešte viac, je nám zima, Nika už nič nekričí, ale stále sa teší. Vždy môže byť horšie. A tak aj je. Po asfaltovej ceste nasleduje poľná. Všade jamy, nadhadzuje nás o to viacej, ani prach medzi zubami tomuto zážitku veľmi nepridáva. Začínam už dosť hučať na tieto kolotoče.
Míňame niekoľko parkov, park lepoardov, park slonov, krokodílov… Okrem nás sme nevideli ešte žiadne zviera, ideme do najväčšieho parku – Yala National Park. Ten je samozrejme najďalej zo všetkých parkov vo vesmíre. Keď dorazíme, vidím akurát park džípov. Kúpime si lístky, znova nasadáme do džípu a ideme zobudiť opice, krokodíly a všetko, čo tu žije.
Nič tu nežije. Prvú štvrť hodinu sme nikoho nezobudili a nestretli žiadne zviera, takže predstava o tom, ako vám môže slon na každom rohu prevrátiť džíp, tiger zožrať priateľku, zatiaľ čo druhý okusáva pneumatiku a opice kradnú mobil a kreditky, bola trochu mylná. Ale za pokus to stálo, hehe, čau Nika.
Nuda v džungli
Nika sa zlostí, pretože si zabudla vymeniť objektív. Ja som kľudný a spravím si dve nekvalitné fotky svojím starým mobilom. Odfotil som stromy a jeden rozmazaný kopec. Konečne sme zazreli prvé zviera. Znudený páv spravil dva kroky a pozeral na džíp, tak ho šofér musel obísť. Neskôr bolo v diaľke vidieť byvoly ako sa kúpu v jazere. Potom mungus a znova páv. Zatiaľ dosť nuda. V jednom jazere bolo niečo, čo vraveli, že je krokodíl.
Vyzeralo to ako kus dreva. Vodiči džípov mali vysielačky, ten náš nám oznámil, že niekde vpredu videli leoparda. Ťažko povedať, či to bola pravda, alebo si to len vymyslel, lebo sa nudil aj on. Každopádne sme sa ponáhľali na to miesto, znova nás natriasa, znova máme prach medzi zubami, znova nevidíme žiadne zvieratá. Keď sme tam dorazili, videli sme akurát cestu zapchatú inými džípmi. Ak tam nejaký leopard bol, už je dávno v inom parku a pozerá doma televízor.
Zvedavý slon
Ako tam stojíme v zápche, niečo začalo šuchotať po našej ľavej strane. Dívame sa medzi stromy a zrazu na nás čumí slon. Vravím si, už je to tu. Teraz prevráti auto, Nika to má zrátané a ja prídem o kreditku. Zachoval som sa ako chlap a spravil si so slonom selfie. Slon má pokojný pohľad, dlhé mihalnice a páči sa mu Nika, tak ide bližšie. Je obrovský ako slon.
Posúvame sa ďalej, cestu križuje iný slon, čo bol skutočný dôvod zápchy. Je väčší, má kly a stojí priamo v ceste džípom. Kolóna je z oboch strán, slon sa pohýna. Na šoféroch badať paniku, niektorí cúvajú, vyhýbajú sa. Pred nami sú ešte dva džípy, prvý vyráža, úspešne obchádza slona, druhého vodiča to posmelí, volí rovnakú taktiku, my takisto. Obchádzame slona, stihnem spraviť rozmazanú fotku, auto za nami to už nestihne, slon im napchal do džípu chobot, turisti kričia, čo je podľa mňa celkom nezdvorilé, šofér vypleští oči. Chceli sme si odfotiť aspoň toho šoféra, no veľmi sa nedalo, museli sme sa pohnúť, aby sme neblokovali cestu.
Ľudia a peniaze
V ten deň vraj videli leoparda z 200 džípov len dva. Nebyť tých slonov, je to celkom nudná atrakcia, zase len o biznise. Dvesto džípov denne je pomerne vysoké číslo, niet sa čo čudovať, že tie zvieratá su nasrdené. Ani mne by sa nepáčilo, keby mi po byte jazdilo dvesto áut a ľudia by si ma fotili ako obedujem. Pred dvomi rokmi to dal jeden zo slonov najavo a nabral svojimi klami jeden z džípov. Prerazil karosériu, poškodil motor, vodič prežil bez následkov, slon okrem traumy tiež.
Hrkoceme sa nazad do mesta Tissamaharama. Náš šofér má zrejme už zarobené a chce byť čo najskôr doma, túruje ako na Dakare a predbieha ostatné džípy. Hádže s nami ako s tovarom, cítim, že sme vo finále, trafil mi hlavu o hornú konštrukciu auta, tak som zakričal škaredé slovo na č. On možno tiež, ale nebolo počuť, ani rozumieť. Odnášame si zmiešané pocity a ďalší prach z cesty v zuboch. Som hladný.
Tento článok je deviatym pokračovaním srílanského denníka. DESIATY DIEL NÁJDETE TU. Chcete si prečítať aj staršie časti? Kliknite na TENTO ODKAZ.
Medzidiel nájdete TU.