Časť posledná, klapka posledná
V Galle trochu hučím, že som hladný, tak sme sa nakoniec šli najesť do hotela s reštauráciou na treťom poschodí, s výhľadom na more. Galle je väčšie historické mesto s hradbami na pobreží. Prechádzame sa po hradbách smerom k majáku. Slnko nadšene praží a pripeká nám naše biele nežné tváričky. Všetko ma štípe, ale hlavne, že je tu prenádherne a sme o ďalších sto až dvesto fotiek bohatší.
Miestni chalani pripravujú atrakciu pre turistov za dobrovoľný príspevok. Spočíva v skoku do plytkej vody z desivostrašnej výšky. Prederiem sa pomedzi publikum, ktoré by kľudne mohlo byť celé moje za jeden skok, zistiť, aký je to pocit byť slávny na tri sekundy. Postavím sa na okraj útesu, agresívny vietor mi prečeše ofinu, až mi zatrepocú viečka. Pozerám dole, dookola skaly, potom dlho nič a na konci čľupká trochu vody. Bezútešný pohľad, ako na moju budúcnosť.
Architektúra v meste Galle
Mladý skokan zrejme vycítil trochu stresu pri mojom hektickom úteku od okraja útesu, tak sa na mne baví a vraví, že to je v pohode, že takto skáče od svojich dvanástich rokov. Pod návalom adrenalínu mu chcem povedať, chalan, neuč vtáka lietať… Presne ako v tej pesničke od Müllera, len iný kontext, melódia rovnaká. Radšej som mu len rozvážne pripomenul, nech je opatrný. Iba sa uškeril, telepatickým pohľadom mi vravel, že nie je žiadny šalát, toto dám s prstom v nose. Pripravil si publikum a skočil. Vynoril sa s úsmevom, bez následkov. Ľudia nevedeli, čo majú robiť, tak tlieskali. Ja som rozmýšľal, čo robím so svojím životom.
Drahé kamene
Odchádzame. V aute nám Kausi rozpráva o tsunami v roku 2004 a ako zničilo mesto, kriketové ihrisko aj stanicu. Všetko na cimpr campr. Ale kriket je národný šport, tak budú vo februári všetci sledovať. Zastavíme sa pri jednom hinduistickom chráme a potom ideme do bane na drahé kamene, ktorá vyzerá iba ako obyčajný dom pri ceste. Vzadu za ním je diera v zemi, podobná tej, cez ktorú chodila Alica v krajine zázrakov na svoje tripy. Odtiaľ vyťahuje starší chudý pán všelijaké šutre. Náš sprievodca nám vysvetľuje, aké kamene vyťažili na Srí Lanke: zafír, ametyst, akvamarín, taký a onaký, modrý, žltý, zelený, červený.
Takto nejak vyzerá vyťažený šuter
O kúsok ďalej ich rovno aj spracúvajú. Obrúsia, vyhladia, vyleštia a zrazu sú v prsteňoch, náušniciach, náhrdelníkoch. Nijak ma to neberie, je to pre baby. Sprievodca nás ťahá hore po schodoch do kancelárie. Zle je, asi sme sa nepochopili a zamenil si nás so zákazníkmi.
Ako sa rodia ženské túžby. Prstene.
V kancelárií je niekoľko vitrín s náušnicami, prsteňmi, farebnými kamienkami a inými šperkami. Nike svietia oči a páči sa jej akvamarín. Cena 260 eur, ale po zľave 245. Obchodník neodbytný, vraj koľko dáme, toľko dáme, tak či tak v Európe bude mať aspoň tri krát takú hodnotu a dá sa platiť aj kartou aj v hotovosti. Do detailov premyslené, zariadené, vybavené, ale čo z toho, keď chlapec z dediny príde do predajne so šperkami. Nič. A tak aj bolo.
Zelovoc
Cestou do Dikwelly nakupujeme na trhu v Matare ovocie. Sme ako deti prvýkrát v hračkárstve. Pýtame sa, čo je toto špicaté a ako sa tamto otvára a toto sa ako má jesť, zvonka, či zvnútra a či je to sladké a či má kôstku hento chlpaté a tak. Predavač je super, hneď nám ukazuje, vysvetľuje, toto je rambambutan, tamto bumbam butar, iny bimbam butar, tram tararam tutar, tralalar bum bác bulgur burgyňa. Všetko mali. Aby sme neboli za úplných buranov, tak sme si na konci vypýtali two ananas and four bananas. Pobavili sme sa. Každý na inom, ale to šťastie tam bolo cítiť.
V Dikwelle ešte ideme pozrieť veľkú sochu Budhu. Má 50 metrov, vyzeráme pri nej ako panáčiky z človeče. Prišli sme neskoro, už je zavretý aj chrám, aj Budhova socha, tak si len spravíme pár fotiek. Ideme domov, rovno do bazéna a zjeme všetky rambutany z trhu. Ovocie je naozajstné, farebnejšie ako u nás, chutí lepšie, vonia viac, stojí menej. Spoko.
Veľký Buddha a malý Hater
Stačí
Nasledujúci deň je náš posledný na Srí Lanke. Nika skúsila dve nové veci: čaj s mliekom a večer surfovanie. Surfovanie je lepšie. Večer spolu s Romanom a Kausikom popíjame rum aj arak a rozprávame sa o veciach a ľuďoch. Dnes musím ísť skoro späť, zajtra odchádzame a bude to náročné. Znova sa hrkotať dlhé hodiny v plechových krabiciach. Všetko je fajn, ideme domov.
Tento článok je posledným dielom srílanského denníka. Celý seriál zo Srí Lanky nájdete NA TOMTO MIESTE.
