Island je jedna z najčarovnejších krajín, aké som navštívila. Mohutné vodopády, pokojné sopky, horúce pramene, ľadové pláže, svojskí ľudia. A jedno strašidelné miesto. Možno viac, ale nám Island predstavil len jedno.
Poďte sa tam so mnou pozrieť.
Našu islandskú výpravu by môj Hater označil za bandu pomätencov. A možno aj mnohí z vás, ale pre mňa to bol jeden z najdobrodružnejších a najbláznivejších zážitkov. Išli sme úplne naslepo, bez vopred pripraveného plánu a tušenia, kde budeme spať, čo budeme jesť a čo v ten deň uvidíme. Možno preto sme spali v posteli zo siedmich nocí iba štyri, ale zažili sme podstatne viac, ako by sme si pri rozumnom plánovaní naordinovali.
Bez ubytovania sme väčšinou ostali vtedy, keď sme príliš smelo odhadli naše schopnosti presúvať sa po nevyspytateľnom a nadpozemsky krásnom ostrove. Keď na Islande do dediny, mesta či osady dorazíte za tmy, nestretnete tam živú dušu. Nie, že by to počas dňa bol veľký rozdiel, ale predsa. To logicky znamená, že ubytovanie sa po zotmení hľadá veľmi ťažko.
Nie najlepšie rozhodnutie, alebo áno?
Bez tejto múdrej myšlienky na pamäti sme sa po západe slnka rozhodli neutáboriť v meste Borðeyri a vydať sa ďalej. V podobnom duchu sme k tomu pristúpili aj o 40 kilometrov ďalej v meste Búðardalur. Náš plán bol v nasledujúci deň prejsť polostrov Snæfellsnes po jeho najzápadnejší cíp, kde sa rozprestiera národný park Snaefellsjoekull, preto sme sa mu chceli čo najviac priblížiť. Vedeli sme totiž, že to môže byť náročná trasa, lebo je mimo hlavnej Ring Road, ktorá je v zime jedinou odporúčanou cestou po ostrove. Na to sme boli viackrát upozornení. Myslíte, že to pomohlo?
V Borðeyri sme zišli z Ring Road (cesta 1), aby sme sa čo najviac priblížili k polostrovu Snæfellsnes, na okraji ktorého sa rozprestiera národný park.
Smelo sme sa vydali do tmy. Po nespevnenej štrkovej ceste, za tmy tmúcej, takú som predtým asi nevidela. Že vidieť tmu. Pani učiteľka Nastišinová by ma za tento básnický prvok určite pochválila. Ale naspäť do auta – nálada dobrá, čaj v termoskách navarený, káva tiež, pár proteínových tyčiniek v ruksakoch. Alebo v rupsakoch – závisí od toho, z ktorého kraja ste. Cítili sme sa neohrozene, nič nás nemohlo prekvapiť. Natriasalo nás v aute asi dvadsať kilometrov, keď tu zrazu navigačka ohlási „switch to walking“. Island ťa prekvapí vždy.
Vystúpili sme z auta uprostred ničoho. Tma, svietime mobilmi a jednou baterkou. V diaľke vidíme svetlo, počujeme potok. Trošku sme znervózneli a situáciu sme vyhodnotili veľmi rýchlo. Najrozumnejšie bude počať, kým začne svitať. Uložili sme sa naspäť do auta a čas sme si krátili vymieňaním príbehov z ciest.
Island straší, časť prvá
S východom slnka sme začali objavovať naše táborisko. Aká je pravdepodobnosť, že človek zaparkuje pred cintorínom? Obrovská! A tak sa polovica našej výpravy, so mnou na čele a foťákmi na krku, vydala na expedíciu. Preliezli sme bránou a ocitli na najčudnejšom mieste na Islande. Na mňa tá scéna pôsobila strašidelne.
Brieždilo sa, kostol osvetľovali silné reflektory a na zemi ležalo pár desiatok porozbíjaných náhrobných kameňov. Celé to vyzeralo ako „rodinný“ cintorín – na náhrobkoch sa dookola striedali tie isté mená. To miesto je ako zakliate – v jednom hrobe pochovaní štyria súrodenci, malé deti. A v ďalšom opäť.
So zovretým hrdlom odchádzam preč, zaujme ma posledný hrob. Vyzerá ako kamenná posteľ a uprostred nej rastie strom. Špatnokrásne! Opäť si spomeniem na pani učiteľku Nastišinovú. Andrej Sládkovič. Detvan. Ľud špatnokrásny. Poetizmy. Sama neverím, koľko si z tej školy pamätám. Z najbližšej cesty musím pani učiteľke poslať pohľadnicu. Dobre ma to naučila.
Poznámka: Keď raz zomriem, chcem, aby niekto zasadil strom. Nepotrebujem náhrobný kameň, zlatý gravír ani dojímavý citát. Stačí mi strom, niečo živé, krásne, silné. Je morbídne, keď si predstavím, ako raz moje deti alebo vnúčatá miesto toho, aby niekde zapaľovali sviečku, išli objať môj strom?
Island straší, časť druhá
S čudnými myšlienkami v hlave sme odišli od kostola. Na druhej strane vidíme zvláštny dom, na prvý pohľad je opustený. Také ja môžem. Nepotrebujem veľa času na rozmýšľanie a už preliezam drôtený plot. Tie sú na Islande úplne všade. Ostrov sme preto nazvali krajinou koníkov a plotov. Tomáš ma hneď nasleduje a po chvíli sa ocitáme pred rozpadnutou chajdou, vonku sú dokonca aj staré poľnohospodárske stroje. Vošli sme dnu.
Doteraz rozmýšľam, či v dome žili ľudia, ktorých hroby sme našli na cintoríne. Prečo by si niekto pri sťahovaní nevzal svoje knihy či pohľadnice? Zvláštne miesto. A to najčudnejšie na záver. Keď sme sa dom snažili odfotiť foťákom, jednoducho to nešlo. Obrázok bol zakaždým čierny. Keď sme sa ale otočili na protiľahlý kopec, vyšla nám krásna fotka. Neviem, či to bolo nedostatkom spánku, ale to miesto malo rozhodne zvláštnu energiu.
Zaujíma vás ISLAND? Prečítajte si o ňom viac:
