Úprimne o tehotenstve s Riou z blogu Vinárova žena

O tehotenstve sa zvykne hovoriť najmä v superlatívoch. Najkrajšie obdobie v živote ženy, pocit šťastia, spokojnosti a naplnenosti. Tehotenstvo má však aj svoju druhú stránku, je plné nepríjemných stavov, bolesti, strachov aj pochybností. Mnohé ženy ho prežívajú ťažko, trápia sa, no často majú problém sa niekomu zdôveriť, lebo majú pocit, že ich postoj je nesprávny. Tehotná žena predsa má byť vďačná, šťastná a spokojná. Bohužiaľ, na tehotenstvo a na to, ako ho prežívať, neexistuje šablóna. Každá žena má právo na svoje vlastné pocity a rozhodne by sa za ne nemala cítiť previnilo.

Veľmi otvorene aj o tienistých stránkach tehotenstva na Instagrame píše Ria Zelisková, ktorú možno poznáte pod menom @vinarovazena. V dnešnom rozhovore sa spolu porozprávame o tom, aké je to byť tehotnou v dvadsiatke a tridsiatke, ako bojovať s nepríjemnými pocitmi, ako si poradiť s rannými nevoľnosťami, ako zladiť materstvo s prácou, či a prečo máme predsudky voči viacpočetným rodinám a ako zamáva so psychikou ženy, keď sa na tehotenskom teste dve čiarky objavia tak trochu nečakane.

Ahoj, Ria. V prvom rade sa ti chcem poďakovať, že si si našla čas na tento rozhovor a že si ochotná podeliť sa o svoje myšlienky a skúsenosti. Ako sa dnes máš?

Ahoj, Veronika, v prvom rade ďakujem krásne za možnosť príjemného rozhovoru s tebou. Verím, že niekomu pomôžeme, či inšpirujeme. Nebudem klamať, že sa mám super, ako sa zvykne vravieť. Môj stav pohody sa každý deň odráža od toho, ako veľa potrebujem pracovať a či majú pohodu moje deti. Tak je to ako jazda na húsenkovej dráhe deň čo deň – jazda plná smiechu, kriku, starania sa o deti a domácnosť a sem-tam bolesti v brušku.

Ako si naznačila, doma ti už pobehujú deti, aktuálne s manželom čakáte štvrté. Keby si to mala porovnať, v čom je iné byť tehotnou v dvadsiatke a v tridsiatke?

Taký najzákladnejší rozdiel cítim v tom, že vtedy som pracovala a každé ďalšie tehotenstvo bolo reťazové tehotenstvo doma. V práci som stála na nohách 10 hodín denne, chodila som zničená, ak som si náhodou potrebovala oddýchnuť, vedela som, že si o mne niektoré kolegyne šuškajú. V ich očiach som bola simulantka, čo sa chce uliať z práce. Boli sme mladý kolektív, kým ostatné chodili na párty, ja som doma tehotnela a bála sa o bábo kvôli ťažkej práci. Je mi jasné, že ženy, ktoré netušia, čo obnáša tehotenstvo a aké zmeny prichádzajú, ťažko predýchavali, že ma manažérka poslala sadnúť si. Teraz v tridsiatke je to síce s energiou oveľa biednejšie, ale doma pri deťoch si viem aj oddýchnuť. Vyvalím sa na gauč a oni vedia, že potrebujem aj oddych, aby bola ich sestrička zdravá. Takú sme si spravili dohodu a oni to rešpektujú lepšie ako niektoré moje dospelé exkolegyne.

Na Instagrame som zachytila, keď si hovorila o prvom pôrode, že si bola mladá a trochu si spanikárila, preto si napokon nerodila prirodzene, ale sekciou. Čo by si poradila prvorodičkám, aby si zachovali aký taký pokoj a chladnú hlavu?

Posledný mesiac tehotenstva som veľmi zle spávala. Stále som si vytvárala strachy, ako to nezvládnem, ako to bude bolieť… To bol základný problém mojej psychickej nepripravenosti. Bola som mladá a absolútne nikomu som sa s tým nechcela zdôveriť, aby som nebola poučovaná. Pôrod mi nakoniec museli vyvolávať. Keď už boli kontrakcie tak silné a intenzívne a bola som konečne otvorená, hrozne ma ovládol strach, zaspávala som od únavy a odmietala som spolupracovať. Doktor ma stále podporoval a povzbudzoval, radil aj môjmu mužovi, ako mi má pomáhať. Tú poslednú hodinu si už pamätám veľmi hmlisto, ako keby zhora, ako keby sa ma to vôbec netýkalo. Opustila som svoje telo a vzdala som to. Doktor ma vyzýval, aby som skúsila tlačiť, lebo Ráchel mala tachykardiu srdca na ozvách. Zrazu sedela za mojou hlavou krásna žena a na ústa mi prikladala kyslíkovú masku a uspávala ma. Pamätám si odpočítavanie a už len tmu. Na chodbe ostal môj manžel so slzami v očiach. Dodnes nechápem, ako som mohla tak veľmi vyslabnúť. Som veľmi silná žena, ale vtedy som svoje telo nechala v štichu. Samozrejme, všetko dobre dopadlo a Ráchel bola zdravá. Doktor nám dodatočne vysvetlil, že už nemohol čakať ani minútu, lebo ozvy bábätka boli stále horšie. No zároveň veril, že nebyť toho problému, tak do polhodinky by som ju dokázala porodiť prirodzene. To ma posilnilo a na ten ďalší pôrod som už bola odhodlaná všetko zmáknuť ako profík. Bola som uvedomelejšia a strašne som sa tešila na nášho syna. Ten sa pre zmenu rozhodol neotočiť a ostal koncom panvovým. Tak som si išla po neho na druhý cisársky rez. Tentokrát však v absolútnej pohode, na chodbe sme s mojím vinárom do poslednej minúty vtipkovali. Odovzdala som mu obrúčku a do hodiny sme boli spolu na izbe aj s naším chlapčekom. Nikdy, nikdy, ale že NIKDY nedovoľte strachu, aby vás ovládol. Strach nemá absolútne žiadne právo na to, aby vám zničil to najkrajšie vo vašom živote. Ja už čas síce nevrátim, ale som poučená až dokonca života a veľmi zocelená.

Poďme ale naspäť k tehotenstvu. Zdôverila si sa, že toto štvrté si vás našlo o čosi skôr, ako ste plánovali. Spomínaš si, čo ti prebehlo hlavou, keď si na teste uvidela dve čiarky?

V januári som sa začala pohrávať s myšlienkou štvrtého dieťaťa, keď o ňom stále náš Jurko básnil. Myšlienku sme s mužom prehodnotili a povedali sme si, že sa o tom porozprávame opäť v lete, keď sa vrátime zo Sardínie. O týždeň na to som si pre istotu kúpila test, lebo mi prišlo na ulici zle a meškalo už dlho-predlho, čo u mňa však nebolo nič výnimočné, nakoľko som kojila. A tam dve čiarky. Uf. Sedela som na zemi, hlavou sa vírilo asi tisíc myšlienok, až ma našiel môj muž a okamžite vedel, čo sa stalo. Nebolo to typické filmové skákanie až po strop a „ľubkanie sa“. Báli sme sa, ako to dopadne. No hneď po prvej kontrole ma doktor ubezpečil, že všetko bude v poriadku a zvládneme aj štvrtú sekciu. A odvtedy sa nebojíme. Keď mi v piatom mesiaci prešli nevoľnosti a bábo začalo kopkať, konečne som si začala toto posledné tehotenstvo aj veľmi užívať.

Ako reagoval synček Jurko, ktorý vám toto tehotenstvo tak trochu „vybavil“? Práve on ti začiatkom roka prezradil, že by si prial bračeka. O pár týždňov ste sa dozvedeli, že ozaj budete čoskoro šiesti. A ako prijal fakt, že z bračeka bude napokon tretia sestra?

O bábätku sme deťom povedali hneď, ako sme to vedeli. Veľmi sa tešili, ale mohli sme rozprávať len o chlapčekovi, lebo taký bol Jurkov plán. Keď sme sa o pár mesiacov dozvedeli pohlavie, ako prvé som išla za Jurkom a pošuškala som mu, že je odvážny a silný rytier, ktorý bude skvelým ochrancom troch sestričiek a že teda v brušku je dievčatko. Hodil sa mi na kolená a bol smutný. No už v ten večer sa modlil za svoju sestričku a vtipkoval, že sa bude volať „záchod“ – humor štvorročného chlapca stojí za to. Veľmi sa na sestričku teší a stále nám prízvukuje, že to je jeho dieťa a on sa bude o ňu starať.

Nie si prvá ani posledná, ktorú tehotenstvo sprvu zaskočilo. No si jedna z mála, ktorá otvorene priznala, že chvíľku trvalo, kým si to prijala a spracovala. Mnohé ženy sa kvôli podobným pocitom trápia a vinia sa za ne, aj keď je to neopodstatnené, každá máme právo na obavy aj pochybnosti. Prečo je podľa teba také tabu hovoriť o týchto veciach?

Tehotenstvo sa všade opisuje ako „najkrajšie obdobie v živote ženy“. S kamoškou sme si už viackrát vraveli, že to isto napísal nejaký muž. No mne teda rozhodne prišlo krajšie až samotné materstvo, keď mám bábo konečne pri sebe a cítim tú neopísateľnú bábätkovskú vôňu. Každé jedno tehotenstvo som mala silné nevoľnosti, bolesti, úzkosti, pálenie záhy, kŕče, nízky tlak, bolesti hlavy, rýchle priberanie,… a veľa iných ťažkostí, kvôli ktorým som sa cítila nekomfortne. Plus, pridajme všetky tie psychické pochybnosti, keď sa neustále trápime, či budeme dobré mamy, ako to zvládneme, máme plnú hlavu otázok – či bude bábo dobre spať, jesť, kakať. Počas tehotenstva prechádzame tak silnými psychickými a fyzickými zmenami, že máme každá jedna právo cítiť sa presne tak, ako potrebujeme. Nepotláčať v sebe žiadne pocity, skôr ich prijať a uznať. A keď viem, že v tom všetkom trápení nie som sama, ale naopak sú nás tisícky, hneď sa lepšie dýcha.

Prečo myslíš, že je to tak a že o týchto „negatívach tehotenstva“ sa taktne mlčí? Ženám to v konečnom dôsledku aj tak viac škodí, pretože si robia zbytočné výčitky, keď si toto obdobie práve neužívajú.

Presne o tom vravím, tehotenstvo sa nafúklo do takých superlatívov, že potom ostatné, ktoré si ho neužívame, môžeme mať obrovské výčitky… a teda aj máme. Obrovskú osvetu v tomto spravila podľa mňa Kristína Tormová knižkou Budem mama. Konečne niekto s humorom popísal všetky tie nepríjemné stavy, čo sa s nami deje a čo cítime. No zabalila to do takej skvelej rolády humoru a sarkazmu, že mi to pomohlo povzniesť sa nad tým všetkým nepríjemným. Tehotenstvo, nech je aké je, je stále iba cesta. Cesta k niečomu prekrásnemu, čo stojí za všetky tieto trable.

Aj ty sama si sa zdôverila, že si svoje tehotenstvá pretrpela. Máš nejakú radu, ako sa popasovať s tehotenskými nevoľnosťami?

Uf, kiežby. Tehotná som štvrtýkrát, ale nikdy mi nič nepomohlo. Najviac ma ranili stovky správ od druhých maminiek, čo mi podľa nich zaručene pomôže a mám to skúsiť. Boli to rady, ktoré som skúšala roky a nikdy mi nič z toho nepomohlo, dokonca môj stav to ešte zhoršilo. V tehotenstve platilo, že musím jesť každé 2-3 hodiny. Ak som nestíhala, alebo sa pozabudla, už nebolo cesty späť a zvracala som. Najlepší liek na nevoľnosti je spánok! V spánku nič necítime, problém je, že cez tie hnusné nevoľnosti je ešte aj zaspať hotové umenie.

Otvorila si aj ďalšiu citlivú tému – veľkosť brucha a priberanie. (Tehotné) ženy majú tendencie sa porovnávať a trápiť sa, keď majú menšie/väčšie brucho ako kamarátka alebo keď priberajú rýchlejšie či pomalšie. No opäť raz platí, že každá sme iná a naše telá jednoducho fungujú po svojom. Ako sa s tým vysporiadať?

Toto je vec, ktorá dokáže byť tak veľmi bolestivá pre priberajúcu maminku. Predstavte si, že celý život sa snažím dobre jesť, hýbať sa, aby som bola so sebou spokojná a nebola som väčšia ako môj manžel. Potom príde tehotenstvo, musím jesť každé 2-3 hodiny kvôli nevoľnostiam, nemôžem sa hýbať, lebo v polohe ležmo si môj žalúdok nenárokuje na pobyt pri záchodovej mise. A v tom narastajúcom module začnú narážky na moju postavu a brucho. A ja ticho trpím, trápim sa so svojím tehotenstvom a do toho má niekto potrebu si zabrdnúť vetou „to ja keď som bola tehotná, pribrala som 3 kilá!“ Och a potom stojím v kuchyni. Viem, že musím niečo zjesť, inak odpadnem alebo skončím na wc, ale hlavou mi stále lieta, že ona pribrala len 3 kilá a ja už 13. Nie, toto sa nerobí. Sú ženy, ktoré priberajú v tehotenstve ešte aj zo vzduchu, ktoré sa nadmieru zavodňujú a veľa iných ťažkostí, pre ktoré sa trápia samy so sebou. Nepridávajme im ešte trápenie našimi nevhodnými komentármi. Skrátka sa to nepatrí.

Ako reaguješ na podobné poznámky ty a ako sa ti ich darí spracovať?

Moje priame okolie mi necitlivé komentáre ani nedáva. Ak si aj urobí jeden z bratov či môj muž vtipnú poznámku, viem, že to je len chlapské zabŕdanie a ja im zabrdnem naspäť. Žiadny chlap sa ma v živote neopýtal, koľko kíl som v tehotenstve pribrala. Zatiaľ čo ženy túto otázku priam milujú. A ak príde náhodou poznámka od takzvaných známych z ulice, veľmi rýchlo viem z rozhovoru odísť a lúčim sa, lebo tie poznámky ma dokážu tak obariť, že ani už nemám čo povedať.

Na Instagrame si veľmi aktívna, máš veľa sledovateľov, určite ti množstvo poznámok prišlo aj v online svete. Ako reaguješ na hejterov? Dokážu ťa ešte „rozhodiť“?

Priznám sa, že niekedy musím predýchavať a radšej neodpisujem. Keďže nechcem toho človeka spätne uštipačne uraziť ja, rozhovor ďalej ani nevediem. Múdrejší ustúpi. Niekedy taktne človeka napravím v jeho názore, alebo naozaj už nereagujem. Vážim si svoj čas a nebudem ho strácať s osobami, ktoré nepoznajú mňa a ja ich.

Ďalšia kategória sú nevyžiadané rady. Či už v tehotenstve alebo potom počas celého materstva. Máš nejaký tip, ako na ne reagovať a nebrať si ich až tak k srdcu?

Moja veta je, „ďakujem za radu, no myslím, že ako štvrtorodička to zvládnem“. To slovo štvrtorodička je také fajn, lebo ten na druhej strane si uvedomí, že poučuje niekde, kde netreba. Ale mne chodí veľmi málo nevyžiadaných rád na výchovu a starostlivosť o deti. Veľmi často však vidím na profiloch blogeriek, ktoré sa stali maminkami prvýkrát obrovské kvantum poučovaní a rád ostatnými skúsenými mamičkami. Bolo by fajn zamyslieť sa nad otázkou „prijala by som radu od človeka, ktorého absolútne nepoznám?“ a myslím, že každá z nás by sa skôr cítila dotknuto, než pritakala. Keď som s prvorodenou pred 7 rokmi chodila na prechádzky, mala som vytipované tri osoby, ktoré som nechcela stretnúť. Vždy mali pre mňa nejaké rady a hodnotili, či je moja dcéra dostatočne/nedostatočne oblečená. Vtedy sa to riešilo na ulici, dnes sme sa presunuli na sociálne siete a sme ešte drzejšie a opovážlivejšie.

Si aktívna mama – staráš sa o rodinu, s manželom podnikáte, máš blog. Ako zvládaš zladiť všetky tieto svety?

Som veľmi organizovaný typ človeka, s plnou hlavou nápadov, takže pre mňa je takéto životné tempo absolútne optimum. Chápem, že niekto je z toho vedľa a nechápe, ako to môžem stíhať, ale ja si to skrátka vždy zariadim tak, aby sa to dalo, lebo to potrebujem k životnej rovnováhe. Jedno s druhým je pre mňa dokonalá harmónia. Keby som bola iba mamou, bola by som frustrovaná, keby som bola iba podnikateľkou, cítila by som sa duševne prázdna.

Mnohé mamy to vidia podobne, ale boja sa odsúdenia okolia. Prečo je podľa teba u nás stále toľko negatívnych emócií ohľadom pracujúcich matiek?

Spoločnosť nám to tak už pred rokmi zariadila, aby sme si užívali dieťa tri roky. Čas plný hrania sa, varenie zdravých jedál, prechádzok na čerstvom vzduchu, ponúkanie edukatívnych hračiek, čítanie knižiek,… popri tom nestíhame vôbec riešiť svoje potreby. Ľudia, čo to odsudzujú, si neuvedomujú, že aj matka má právo na život a prácu. Aj matka sa potrebuje realizovať a robiť to, čo ju baví. Áno, niekoho baví byť maminkou na plný úväzok, ale sme aj také, ktoré potrebujeme uniknúť do sebarealizácie. Táto činnosť nás robí šťastnými a dodáva nám pocit zadosťučinenia. Práve na materskej odhaľujeme v sebe nové kreatíva, ktoré sme predtým nepoznali. Materská nám mnohým otvorila nové obzory. Treba sa z toho tešiť a nie odsudzovať to.

Vaše štvrté bábo sa má narodiť „niekde medzi oberačkou rizlingu rýnskeho a rizlingu vlašského“. Máš trochu aj obavy, ako to všetko tento rok zvládnete?

Tento rok bude rozhodne náš najnáročnejší. Oberačky, pôrod, ďalšie oberačky, šestonedelie, sledovanie burčiakov, … Pár dní bude musieť vinár zvládnuť tri deti sám a do toho kontrolovať stav šumiacich rmutov v pivnici. Nebude to jednoduché, ale sme na to obaja pripravení. Stále si opakujeme, že sa musíme zoceliť a nenechať sa hneď pohltiť negativitou. Verím, že tentokrát ma šestonedelie nebude tak psychicky ničiť a budem schopná pomáhať s deťmi aj ja bez toho, aby som každý večer išla spať s pocitom, že som najhoršia vreštiaca mama na svete.

Kto je ti a vám ako rodine najväčšou oporou a pomocou?

Jednoznačne naši rodičia a švagriné. Snažíme sa ich volať na opatrovanie detí naozaj len vtedy, keď je to nevyhnutné a nedokážeme si to vykryť my dvaja. Degustácie zväčša plánujeme tak, aby jeden bol s deťmi a druhý pracoval, no niekedy prídu aj ťažké eventy, alebo sa nám prekrývajú dve rôzne veci a obaja musíme pracovať. Vždy sa však nájde niekto z rodiny, kto nás zachráni.

Čo robíš, keď potrebuješ ujsť zo stereotypu a byť chvíľku sama?

Tým, že denne striedam materské povinnosti s prácou, ktorá ma nesmierne baví (písanie blogu, komunikácia so zákazníkmi, organizovanie eventov), nepociťujem až tak potrebu ujsť. Ak sa náhodou stane, idem sama na prechádzku. Stačí mi polhodina na prečistenie hlavy.

Máš pocit, že viacčlenné rodiny sú na Slovensku znevýhodňované?

Žiaľ, áno. Veľmi často sa stretávam s tým, že viacpočetné rodiny, ktoré majú 5 a viac detí už prirovnávajú k rómskym rodinám a majú tendenciu ich stavať na okraj chudoby a automaticky ľutovať. Pričom to nie je etické ani voči rómskym rodinám, takto škatulkovať. „Hádzanie do vriec“ a onálepkovanie máme všetci v krvi a je nám jedno, že tým druhú stranu urážame. Na svojom profile som raz písala, že náš štát dáva príspevok pri narodení dieťaťa iba po dieťa číslo tri. Takže naše číslo štyri už nedostane tento príspevok. Vtedy som sa zamýšľala, prečo to tak je a prišlo mi obrovské množstvo správ, že to je práve kvôli našim rómskym spoluobčanom. Ani som nevedela na to reagovať, lebo to bolo kráčanie po tenkom ľade nenávisti a tú ja skutočne nemám rada. Pričom, vôbec mi nešlo o tie financie, ale o princíp, na základe čoho sa náš štát takto rozhodol.

Aj pohľad spoločnosti na viacčlenné rodiny je trochu cez prsty. Otázku „A vás je ozaj toľko?“ si vypočula nejedna z nich. Máš podobnú skúsenosť aj ty?

Keď som bola malé dieťa a vždy sa v škole preberala téma o rodine, bola som nesmierne pyšná, že sa môžem chváliť najväčším počtom súrodencov. No rokmi som sa stretala s tým, že ľudia to odsudzujú. Podľa niektorých sme boli automaticky „tí chudobní kresťania“. Zas raz len klasická nálepka. Mám štyroch bratov a nikdy v živote nám nič nechýbalo. Boli to vždy len neprimerané poznámky.

Počula som tiež, že aj deti v škole sa vysmievajú spolužiakom, ktorí majú viacerých súrodencov. V čom to podľa teba pramení?

To, čo robia deti v škole iným deťom, je len kopírovanie správania iných. Pred deťmi treba byť veľmi opatrní, ako rozprávame a čo rozprávame. Počujú viac, ako si myslíme. Nie raz sme si robili v rámci rozhovoru srandu, ale Ráchel to pochopila jej čistým srdcom úplne inak a potom použila danú informáciu veľmi nevhodne. Nielen my učíme svoje deti, ale aj ony učia nás. Dávame im príklad správania, je dôležité, aby to bolo taktné správanie. Deti by sa mali naučiť byť citlivé voči druhým deťom a ľuďom už od malička.

Aké sú podľa teba najväčšie výhody a radosti života vo veľkej rodine?

Napísala by som, že najväčšia výhoda je život bez nudy, ale práve dnes mala najstaršia dcéra svoju detskú hystériu o tom, že zajtra je sobota a ona sa bude hrozne nudiť. Ale zobrali sme si papier a pero a ukázala som jej, čo znamená slovo brainstorming. Za pár sekúnd sme mali plný papier činností, ktoré môžeme aj v upršanú sobotu robiť. Väčšinou však o nich aj niekoľko hodín nevieme. Zavrú sa do detskej a nádherne sa hrajú. Často sa ma ľudia pýtajú, ako to môžeme stíhať s toľkými deťmi, lebo oni nič nestíhajú pri jednom. Vždy poviem to isté – Treba si spraviť druhé dieťa. Dieťa potrebuje na hru parťáka a keď nemá súrodenca, je jasné, že bude stále ťahať rodičov za nohu. Nikto predsa nechce byť sám. Nieto ešte deti.

Ďakujem Rii za rozhovor. Ak vás zaujíma viac z jej života, môžete ju sledovať na jej profile na Instagrame. Autorkou fotiek použitých v článku je fotografka @alexkinova. Ak si chcete prečítať niektorý zo starších rozhovorov, TU nájdete rozhovor s političkou Vladimírou Marcinkovou o stereotypoch, predsudkoch a zladení kariéry a materstva a TU rozhovor s Mirkou Seňkovou z blogu Dúhová Mama, ktorá sa venuje osvete v témach neplodnosti. Na budúcu nedeľu pripravujem rozhovor s Lindou Babušík Adamčíkovou, blogerkou známou pod menom @lapkinn. Porozprávame sa o tom, ako sa vysporiadať s fyzickými zmenami, ktoré s tehotenstvom prichádzajú, ako sa naučiť mať rada svoje nové telo, ako sa v tehotenstve obliecť a cítiť sa krásna a ako obdobie tehotenstva prežiť v čo najlepšej fyzickej aj psychickej pohode.